Pre sociálne antropologičky a antropológov – vyzbrojených rôznymi teoretickými a praktickými vedomosťami, pohľadmi, otázkami a predpokladmi – sú charakteristické pobyty v teréne, kde zvyčajne trávia niekoľko mesiacov až rokov vo vybraných komunitách.
Sociálno-antropologický výskum je teda najčastejšie dlhodobý a stacionárny, aj keď môže pozostávať z niekoľkých návštev terénu a pohybovať sa medzi viacerými lokalitami. V tomto procese sa výskumníci a výskumníčky snažia popísať a pochopiť zložitosť sociálnych javov cez priame podieľanie sa na každodennom chode sociálneho života.
Do istej miery sa stávajú súčasťou skúmaných populácií (učia sa lokálne jazyky, zvyky, spôsoby správania a prejavovania v určitých kontextoch cez participáciu na aktivitách s miestnymi obyvateľmi), aby sa priblížili k lokálnym obrazom reality (k emic pohľadu).
Ich výskum je z tohto dôvodu etnografický, lebo je založený najmä na použití kvalitatívnych metód (hlavne zúčastnených pozorovaní a polo-štruktúrovaných hĺbkových rozhovorov) s cieľom podrobne zaznamenať aktuálne správanie a myslenie ľudí a väzby medzi nimi.