Ak chceme preniknúť hlbšie do toho, ako určitá spoločnosť funguje, nestačí nám ostať na tej úrovni, ktorá sa dá opísať pomocou „rýchlych“ metód, akými sú napríklad dotazníky. Tak zúčastnené pozorovanie, ako aj etnografické rozhovory si vyžadujú, aby sme sa s ľuďmi, ktorých životy skúmame, zblížili, nadviazali istý druh vzťahu vzájomnej dôvery. To si vyžaduje týždne, ba mesiace.
Mohli by sme to prirovnať k pozorovaniu šachovej hry z úplne začiatočníckeho pohľadu. Ak by sme ako úplní nováčikovia vstúpili do šachového klubu uprostred hry, azda by sme pomocou pozorovania a dobre volených otázok vedeli zhrnúť základné pravidlá (aké ťahy sú povolené pre jednotlivé figúry, aké situácie vedú bezprostredne k výhre či prehre, ako vyzerá remíza, atď.). Ani zďaleka by však takéto pozorovanie a jednorazové rozhovory nestačili na odhalenie taktík, ktoré sa pri šachu používajú; nevedeli by sme rozlíšiť osobitý štýl hráčov od niečoho, čo sami považujú za chybu, a pod. V tom príklade so šachovou hrou sa objavuje aj veľmi dôležitý prvok zúčastneného pozorovania – do šachu prenikneme hlbšie len vtedy, keď sa nazbierané poznatky usilujeme uplatniť priamo v hre.
Podobne sa to odohráva aj pri terénnom výskume. Isteže, za tých pár mesiacov sa nestaneme rovnocennými členmi skúmaného spoločenstva. Kľúč je však v tom, usilovať sa nájsť si v ňom takú pozíciu, ktorá bude pre domácich ľudí zrozumiteľná a ktorá nám umožní ponoriť sa čo najviac do hry.