profilová fotografia - rozhovor s Barborou Bírovou

„Štúdium antropológie môže zároveň vytvárať aj nejaký typ citlivosti, a určite to vytvára aj nejaký náhľad na svet. Keď odídete z tej školy do bežného života, tak veľmi cenný bude aj ten terénny výskum, ktorý absolvujete. Je to dobrá skúsenosť pre vychádzanie z vlastnej komfortnej zóny – naučíte sa napríklad rozprávať sa ľuďmi, s ktorými by ste sa bežne nerozprávali alebo s ktorými by ste sa bežne nestretli.“

IH: Mohli by ste mi na začiatok povedať viac o Vás?

BB: Volám sa Barbora Bírová a som sociálna antropologička. Sociálnu antropológiu som študovala na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského, kde som v roku 2013 ukončila magisterské štúdium, a krátko po tom som nastúpila na doktorandské štúdium na Fakultu humanitních studií v Prahe.

Momentálne pôsobím  v Platforme pro sociální bydlení v Prahe, kde sa venujem téme bezdomovectva a vylúčenia z bývania. Platforma sa snaží najmä o prijatie legislatívneho rámca v Českej republiky, ktorý bude systémovo ukončovať bezdomovectvo. Pre nás je dôležitá advokačná a lobbyingová činnosť – obhajoba cieľovej skupiny, teda ľudí so skúsenosťou bezdomovectva a vylúčenia z bývania a vyjednávania adekvátnych systémových zmien na mnohých úrovniach, ako aj tá analytická – prinášanie aktuálnych dát o stave bezdomovectva. Prinášame tie najdetailnejšie dáta o bezdomovectve a snažíme sa spolupracovať práve s ľuďmi so skúsenosťou bezdomovectva a vylúčenia z bývania, takže je tam aj nejaká miera participáciácie.

Od roku 2013 tiež pôsobím v štúdiu antropologického výskumu Anthropictures, kde som za posledných 8 rokov robila desiatky aplikovaných výskumov, ktoré sa venovali predovšetkým mestu a rozvoju, a tam som sa tiež pomerne často stretávala s témou bezdomovectva. V poslednej dobe ma stále zaujíma výskum a jeho použiteľnosť pre nejakú zmenu politík, no zároveň ma zaujíma do veľkej miery aj ukončovanie bezdomovectva a vytváranie politík, ktoré tomu napomôžu.

IH: Ako ste sa dostali k téme bezdomovectva?

BB: Touto témou som sa začala zaoberať už počas magisterského štúdia – začala som sa zaujímať predovšetkým o to, ako sa utvára nejaký diskurz ohľadom riešenia bezdomovectva – jednak čo je ten príbeh, ale aj aké verejné politiky sú uplatňované v oblastiach, ktoré s tou témou súvisia. Neskôr ma v tom teréne začali zaujímať aj otázky týkajúce sa genderu, napríklad akým spôsobom vstupuje otázka násilia do tej témy bezdomovectva žien, a špecificky domáce, sexuálne a sexualizované násilie, ako aj to, akým spôsobom sa to násilie prejavuje v nejakých štrukturálnych podobách. Toto sú témy, ktoré ma zaujímajú až do súčasnosti. Od toho akademického výskumu ma však začala zaujímať aj aplikovaná forma – hlavne to, ako sa dá na základe výskumu niečo zmeniť. Dnes v mojej práci spolupracujem s rôznymi aktérmi – či už s političkami a politikmi, úradníkmi a úradníčkami, obcami, a vlastne s kýmkoľvek, kto môže tému bezdomovectva ovplyvňovať.

IH: Zaoberáte sa teda aplikovanou antropológiou, ktorá je veľmi zaujímavou oblasťou našej disciplíny. Avšak, pre študentky a študentov zvyknutých skôr na akademické prostredie ona častokrát môže zostať iba na akejsi abstraktnej úrovni. Prečo je aplikovaná antropológia dôležitá a ako by sa mala robiť?

BB: To je veľmi ťažká otázka, lebo ja sama som po tých 8 rokoch pomerne kritická voči mnohým veciam, ktoré súvisia s aplikovanou antropológiou. Pri aplikovanej antropológii je pre mňa dôležité najmä aby bolo ukázateľné, že prostredníctvom nejakého spojenia určitých konceptov, teórie a metódy môžeme nahliadať na niečo, čo treba zistiť, a zároveň ukázať, ako sa veci majú, či ako aj prečo sa ľudia správajú určitým spôsobom.

Antropológia dokáže na základe minulých a súčasných skúseností povedať, ako sa veci majú, prečo sa niečo deje, a čo môžeme s tým spraviť. Uvediem vlastný príklad z praxe. Dajme tomu, že skúmam nejaký park alebo verejný priestor. Najprv by som mala popísať, ako sa veci majú – napríklad, že sa v tom priestore vyskytuje určitý typ obyvateľov, ktorí určitými spôsobmi využívajú daný verejný priestor, a možno tam vznikajú aj nejaké konflikty. Prostredníctvom takéhoto výskumu antropológovia a antropologičky dokážu nejako interpretovať určitý typ reality aj pomocou komunikačných partnerov a partneriek, ktorí a ktoré daný priestor využívajú. Na základe tohto výskumu potom antropológ dokáže dať nejaké odporúčania pre nejaký ďalší proces.

Hlavne mi pri aplikovanom výskume príde zásadné to, že na rozdiel od iných profesií vy dokážete prostredníctvom výskumu zapojiť aj hlasy tých, ktorí by možno inak nezazneli. Keď robím takýto výskum, tak rovnako beriem ako komunikačného partnera človeka bez domova, niekoho, kto sa tam stará o zeleň, niekoho z mestského úradu a vlastne rôznych ľudí, ktorí sa tam vyskytujú, čo mi umožňuje vytvoriť pestrý obrázok. Výhoda tej antropológie a aplikovaného výskumu môže byť práve v tom, že to beriete komplexne a nájdete si cestu k rôznym ľuďom, ku ktorým si iní cestu nenájdu, a to môže byť celkom prínosné.

IH: Akým spôsobom uplatňujete a používate antropologické vedomosti a zručnosti vo Vašej práci či praxi?

BB: Napríklad, vždy, keď sa nájdem v nejakom novom prostredí či v teréne sa snažím pozrieť na to, aké sú nejaké mechanizmy správania, ktoré tam fungujú. Čo je ale pre mňa ešte dôležitejšie, tak je to aj nejaká miera empatie, ktorá je vlastne spojená aj s tým, že som absolvovala nejakú prípravu vďaka štúdiu antropológie. Čo na sebe vnímam je aj potreba sebareflexie, či potreba vážiť si a dbať na etické otázky. Zároveň považujem zadôležité rôzne výskumné metódy a techniky, ktoré sú veľmi cenné pri príprave ako kvalitatívnych, tak aj kvantitatívnych výskumov. Antropologické vzdelanie je samozrejme dôležité v tomto prípade, ale zároveň si myslím, že mnohé tie zručnosti a schopnosti sú o aj o vôli samotného jednotlivca – či má chuť si zisťovať, čo ho zaujíma, vlastná zvedavosť a odvaha nachádzať nové skúsenosti a vedomosti.

IH: Vráťme sa trochu k tým študentským časom, alebo ešte aj skôr. Môžete mi porozprávať, ako ste sa dostali k sociálnej antropológii?

BB: Ten môj príbeh je možno veľmi osobný. Počas strednej školy som mala okolo seba niekoľko blízkych ľudí, ktorí boli závislí na drogách, a po smrti jedného z nich som sa strašne aj sama potrebovala vysporiadať s tým, ako to teda vlastne funguje v spoločnosti – prečo je ňou niekto prijímaný, a prečo niekto  naopak prijímaný nie je, a zároveň na základe čoho je niekto podporovaný rodinou alebo spoločnosťou, a niekto nie. Nejaké povedomie o nejakom triednom delení a o podobnej problematike som mala už aj na strednej škole, ale ma vlastne strašne zaujímalo, ako to naozaj všetko funguje. V tom čase som si dosť vyhľadávala, čo je dostupné pre možné štúdium, a sociálna antropológia bola jedna z vecí, ktorá ma strašne zaujala, a keď som zistila, že som bola prijatá, tak som sa veľmi z toho tešila. Ale tá antropológia bola v mnohých ohľadoch zároveň pre mňa aj neznáma, no mala som tú zvedavosť.  Tieto veci boli nejakými mojimi prvotnými motívmi.

IH: Čo Vám dalo štúdium sociálnej antropológie?

BB: Antropológia všetkým nám môže dávať nejakú životnú skúsenosť, čo je samo osebe veľmi cenné, pretože študujeme v nejakom prostredí, čítame nejaké texty, stretávame sa s nejakými ľuďmi. Štúdium antropológie môže zároveň vytvárať aj nejaký typ citlivosti, a určite to vytvára aj nejaký náhľad na svet. Keď odídete z tej školy do bežného života, tak veľmi cenný bude aj ten terénny výskum, ktorý absolvujete. Je to dobrá skúsenosť pre vychádzanie z vlastnej komfortnej zóny – naučíte sa napríklad rozprávať sa ľuďmi, s ktorými by ste sa bežne nerozprávali alebo s ktorými by ste sa bežne nestretli.

IH: Aké rady alebo typy by ste dali študentkám a študentom ohľadom toho, ako sa antropologička či antropológ môžu uplatniť po tej škole v našom odbore, aké majú možnosti, kde ich vyhľadávať, ako si ich nájsť?

BB: Veľmi by som odporučila ešte pred tým, než sa stanú študentkami a študentami, aby sa pozerali, čo všetko je dostupné napríklad v zahraničí týkajúce sa tejto oblasti. Teraz aj vďaka pandémii bolo dostupné veľké množstvo rôznych webinárov či kurzov v online priestore. Môže to byť aj akási inšpirácia pre samotné štúdium a napríklad pre výber témy či oblasti, ktorú by chceli výskumne uchopiť. Zároveň si myslím, že samotná vzdelávacia inštitúcia by sa nemala brať tak, že je tu iba na poskytnutie vzdelania, ale je dôležité ukazovať aj nejaké možnosti a príležitosti praxe pre študentstvo. Univerzity, akademické pracoviská či iné výskumné inštitúcie tiež nechcú, aby všetci študenti s diplomom v ruke odišli do prvého korporátu, lebo tam reálne bude nejaká príležitosť, kde sa dá zamestnať.

Pripadá mi strašne dôležité pozývať a spájať ľudí z rôznych sektorov, či už z nezisku, biznisu, štátneho sektoru. Bolo by úžasné, keby niekto, kto má čas, odvahu či vlastnú invenciu, skúsil vytvárať nejaký takýto priestor – či to už bude nejaká environmentálna organizácia, alebo niekto, kto sa zaoberá ľudskými právami alebo zase niekto, kto rieši klimatickú krízu, či pokojne aj marketing. Môže to byť nejaká výskumná pozícia, ale aj nejaká konzultačná činnosť. Tieto veci sa trošku formujú napríklad už aj na verejných inštitúciách. Aby to však bola antropológia, tak mi pripadá dôležité, aby si to ľudia z viacerých strán sami vybojovali, alebo si skúsili založiť nejakú vlastnú organizáciu, ktorá bude poskytovať činnosť výskumu, napríklad v rámci aplikovanej antropológie a bude ukazovať, prečo to má zmysel.

Za SASA, rozhovor viedla Ines Herćan