Sociálna antropológia: Otázky a odpovede

V sociálno-antropologickom prostredí sa často stretávame s pojmom “antropológia” bez žiadnych prívlastkov. Zväčša týmto jedným slovom označujeme sociálnu antropológiu.

Avšak v niektorých iných prostrediach a kontextoch sa pojem antropológia nemusí nutne rovnať tej sociálnej. Existujú teda aj iné typy antropológie – vedy o ľuďoch – ktorá sa rozvetvuje vzhľadom na jednotlivé aspekty človeka a ľudstva, na ktoré sa chce podrobnejšie sústrediť.

Na základe severoamerického modelu zvyčajne hovoríme o štyroch vetvách antropológie, ktoré sú však v európskom kontexte medzi sebou nezávislejšie. 

Sociálna antropológia (nazývaná aj kultúrna či sociokultúrna antropológia) sa venuje ľudským spoločnostiam a kultúram, teda skúma vzťahy medzi jednotlivcami a skupinami, ich sociálne, ekonomické a politické usporiadanie, vzorce správania, presvedčenia a myšlienkové systémy v rôznych časových a priestorových úsekoch.

Ďalším prúdom je lingvistická antropológia, ktorá sa zaoberá sociálnymi aspektmi používania jazyka a jeho funkciami v prepojení s inými oblasťami spoločnosti.

Záujmom o spoznávanie podrobností sociokultúrneho života ľudí v minulosti prostredníctvom akýchkoľvek materiálnych pozostatkov sa vyznačuje archeológia či archeologická antropológia. 

A biologická (alebo fyzická) antropológia svoju pozornosť upriamuje na biologické charakteristiky ľudí – skúma biológiu ľudského tela a správanie s ňou spojené, ako aj ich evolúciu.

Pre sociálne antropologičky a antropológov – vyzbrojených rôznymi teoretickými a praktickými vedomosťami, pohľadmi, otázkami a predpokladmi – sú charakteristické pobyty v teréne, kde zvyčajne trávia niekoľko mesiacov až rokov vo vybraných komunitách.

Sociálno-antropologický výskum je teda najčastejšie dlhodobý a stacionárny, aj keď môže pozostávať z niekoľkých návštev terénu a pohybovať sa medzi viacerými lokalitami. V tomto procese sa výskumníci a výskumníčky snažia popísať a pochopiť zložitosť sociálnych javov cez priame podieľanie sa na každodennom chode sociálneho života.

Do istej miery sa stávajú súčasťou skúmaných populácií (učia sa lokálne jazyky, zvyky, spôsoby správania a prejavovania v určitých kontextoch cez participáciu na aktivitách s miestnymi obyvateľmi), aby sa priblížili k lokálnym obrazom reality (k emic pohľadu).

Ich výskum je z tohto dôvodu etnografický, lebo je založený najmä na použití kvalitatívnych metód (hlavne zúčastnených pozorovaní a polo-štruktúrovaných hĺbkových rozhovorov) s cieľom podrobne zaznamenať aktuálne správanie a myslenie ľudí a väzby medzi nimi.

Štúdium antropológie, ako aj samotný terénny výskum naučí mnohým zručnostiam, ktoré môžu byť využívané pri rôznych povolaniach. 

Napríklad počas takého terénneho výskumu antropológ alebo antropologička nadväzuje kontakt s prakticky cudzími ľuďmi. A tam to nekončí. V rámci svojej práce si musí získať ich dôveru a tieto vzťahy naďalej udržiavať a pestovať.

Antropológovia musia často vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny a prispôsobiť sa žitiu v nehygienických podmienkach alebo v prostredí, kde dochádza k extrémnym situáciám, ako je napríklad násilie, zločin, nepriaznivé klimatické podmienky. Všetko závisí od toho, v akých podmienkach žije skúmaná komunita. 

Dlhodobý terénny výskum tiež cibrí pozorovacie schopnosti a spracovanie nazbieraných dát zas schopnosti analytické. Celkovo si etnografický výskum možno predstaviť ako projekt, ktorý si vyžaduje manažment: od dizajnu cez samotnú realizáciu terénneho výskumu a následnú analýzu dát až po napísanie etnografie a ďalšiu prezentáciu výsledkov.

Komunikačné schopnosti, versatilita, manažment, pozorovacie a analytické schopnosti nie sú však jedinými zručnosťami, ktoré antropológovia a antropologičky štúdiom a terénnym výskumom nadobudnú. Počas štúdia si na základe vlastnej skúsenosti uvedomia, že predsudky majú všetci ľudia, pričom antropológovia a antropologičky nie sú výnimkami. Vďaka tomu sa postupne naučia prekonávať svoje predsudky, a to nie len emocionálne, ale aj na základe porozumenia. Táto schopnosť prekonávať svoje vlastné predpojatosti antropológom uľahčuje skúmanie iných ľudí.

Ak chceme preniknúť hlbšie do toho, ako určitá spoločnosť funguje, nestačí nám ostať na tej úrovni, ktorá sa dá opísať pomocou „rýchlych“ metód, akými sú napríklad dotazníky. Tak zúčastnené pozorovanie, ako aj etnografické rozhovory si vyžadujú, aby sme sa s ľuďmi, ktorých životy skúmame, zblížili, nadviazali istý druh vzťahu vzájomnej dôvery. To si vyžaduje týždne, ba mesiace.

Mohli by sme to prirovnať k pozorovaniu šachovej hry z úplne začiatočníckeho pohľadu. Ak by sme ako úplní nováčikovia vstúpili do šachového klubu uprostred hry, azda by sme pomocou pozorovania a dobre volených otázok vedeli zhrnúť základné pravidlá (aké ťahy sú povolené pre jednotlivé figúry, aké situácie vedú bezprostredne k výhre či prehre, ako vyzerá remíza, atď.). Ani zďaleka by však takéto pozorovanie a jednorazové rozhovory nestačili na odhalenie taktík, ktoré sa pri šachu používajú; nevedeli by sme rozlíšiť osobitý štýl hráčov od niečoho, čo sami považujú za chybu, a pod. V tom príklade so šachovou hrou sa objavuje aj veľmi dôležitý prvok zúčastneného pozorovania – do šachu prenikneme hlbšie len vtedy, keď sa nazbierané poznatky usilujeme uplatniť priamo v hre.

Podobne sa to odohráva aj pri terénnom výskume. Isteže, za tých pár mesiacov sa nestaneme rovnocennými členmi skúmaného spoločenstva. Kľúč je však v tom, usilovať sa nájsť si v ňom takú pozíciu, ktorá bude pre domácich ľudí zrozumiteľná a ktorá nám umožní ponoriť sa čo najviac do hry.

Do istej miery áno, ale musíme mať vždy na pamäti obmedzenia. Ak máme veľmi presne definovanú výskumnú otázku a dobre podložené výskumné predpoklady, vtedy za istých okolností môžeme uplatniť prístup tzv. rýchlej etnografie. Takto získaný obraz nám dokáže odpovedať na niektoré otázky a hoci nezískame celkový prehľad spoločenských vzťahov, takto získané odpovede môžu byť užitočné. Môžeme si takto dovoliť postupovať napríklad v prostrediach, ktoré sú už celkovo pomerne dobre prebádané, pričom nás zaujímajú veľmi konkrétne formulované otázky.

Často sa tak s rýchlou etnografiou stretneme pri aplikovanom výskume, napríklad pri vyhodnocovaní prínosov nejakých vládnych opatrení alebo projektov, ktoré viedli mimovládne organizácie. Rýchla etnografia nám tak môže pomôcť zistiť, či daný projekt dosiahol zamýšľané ciele, aké prekážky sa objavovali, prípadne či nemal nejaké závažné (a preto pomerne rýchlo spozorovateľné) dôsledky, s ktorými sa vopred nerátalo.

Výber vhodnej výskumnej metodológie závisí od cieľa výskumu a od toho, čo presne sa snažíme zistiť. Vo všeobecnosti platí, že dotazníky sú vhodnou metódou skôr pri kvantitatívnych výskumoch. Na druhej strane, antropologický výskum využíva hlavne kvalitatívne metódy. 

Vďaka typickým antropologickým metódam ako zúčastnené pozorovanie, pobyt priamo v teréne a hĺbkové rozhovory s ľuďmi, je takýto výskum vhodný v prípadoch, kedy sa snažíme pochopiť skúmanú problematiku hlbšie, lepšie porozumieť motivácii ľudí a odhaliť vzorce ich správania. Výskum sa vďaka svojim pestrým metódam spolieha nielen na to, čo ľudia hovoria, ale hlavne na to, čo reálne robia. Takúto hĺbku nám dotazník poskytnúť nevie, zatiaľ čo metódy antropologického výskumu to dokážu.