Radka je sociálnou antropologičkou, projektovou manažérkou na Ministerstve školstva, výskumu, vývoja a mládeže a členkou prípravného výboru Roma Spirit. V rozhovore sa dočítate o jej skúsenostiach z terénneho výskumu, ale aj o tom, ako sa so sociálnou antropológiou uplatniť na trhu práce.
„Mala som ambíciu využiť sociálnu antropológiu aj v pracovnom živote. Po pracovných alebo stážových skúsenostiach som si uvedomila, že spoločnosť sociálnych antropológov potrebuje, a tiež, že metódy a techniky, ktoré som sa učila počas štúdia, sú cennými naprieč spektrom tém, ktoré chcem realizovať.“
Radka, veľká vďaka, že si si našla čas na tento rozhovor. Si jednou z veľmi úspešných absolventiek Ústavu sociálnej antropológie a chceli by sme sa dozvedieť viac o tom, aká bola Tvoja trajektória po skončení štúdia.
Ešte predtým, ako odpoviem, by som rada zhrnula, akým spôsobom štúdium sociálnej antropológie profilovalo moju kariérnu dráhu. Zlomový bod nastal v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia, kedy som si ako tému bakalárskej práce vybrala skúmanie materiálnej kultúry a v lete som realizovala terénny výskum.
Počas terénneho výskumu som zažila mnoho nepríjemností, napríklad aj stereotypné správania sa miestnych voči mojej osobe, a mnoho nepríjemných situácií súvisiacich s neprijatím do miestnej lokality aj kvôli mojej farbe pleti.
V tom momente som sa hnevala na celý svet, a živila som v sebe myšlienku, že stereotypné správanie je normálne. Že tým, že som Rómka a stretávala som sa s takým správaním aj pred výskumom, budem sa s takým správaním stretávať aj po výskume, pretože Slovensko je rasistické, a toto je v súvislosti s Rómami normálne.
Dá sa povedať, že terénny výskum bol vzhľadom k pôvodnej téme neúspešný.
Po terénnom výskume mi bolo nepríjemné situáciu komunikovať, vzhľadom k jej citlivosti. Avšak na seminári, kde sme kódovali nazbierané dáta, som situáciu komunikovala Jaroslave Panákovej, ktorá seminár viedla. Nasmerovala moje myslenie úplne iným smerom, a stála si za tým, že nemôžeme tolerovať akékoľvek prejavy xenofóbnych reakcií, a nemôžeme normalizovať stereotypy.
Počas seminára sme spolu prišli na to, že aj napriek tomu, že nemám dosť dát k pôvodnej téme, mám dosť dát z témy, ktorá v teréne vznikla, a tak som svoju bakalársku prácu písala o Sociálnych podmienkach vytvárania inakosti a normality v medzietnickej interakcii.
V tejto súvislosti som prišla na to, že sa vo svojej profesijnej dráhe chcem venovať národnostným menšinám, chcem sa učiť o rómskej kultúre, o sebe samej a mojej rodine a chcem prispieť k tomu, aby sme žili v tolerantnejšej spoločnosti, kde je inakosť akceptovaná a nie je hendikepom. Týmto by som rada Jaroslavu ešte pozdravila a poďakovala jej za to, že mi pomohla zorientovať sa a nasmerovala moje myslenie lepším smerom, než v akom, ohľadom tejto témy, bolo.
Počas ďalšieho štúdia som sa venovala téme rómskej identity, etnicity, kultúry, stereotypom a celkovo ma zaujímala téma národnostných menšín v slovenskom priestore.
Svoju diplomovú prácu som potom písala o slabých vzťahoch marginalizovanej komunity a ich vplyve na sociálne a ekonomické podmienky tejto komunity. V tomto smere ma zaujímala rovnako medzietnická interakcia, ale tiež priestor, či interakcie, v ktorých sa prelínajú „dva svety“, svet minority žijúcej v generačnej chudobe so svetom majority s dostupnosťou služieb.
Ešte by som sa vrátila k tvojej bakalárskej práci. Ako si postupovala pri výbere výskumnej lokality a čo presne sa tam vlastne stalo?
S výberom lokality mi pomáhal môj školiteľ. Vybrali sme lokalitu, ktorá má bohatú materiálnu kultúru, históriu, kde by sa moja pôvodná téma bakalárskej práce dala pekne spracovať.
Vtedy ako neskúsená študentka som si neuvedomovala, že by v tomto smere mohol byť nejaký problém s mojou etnicitou. Avšak jednalo sa o obec, kde Rómovia nebývali, a keď aj áno v minulosti, boli pre majoritu „problémoví“.
Do terénu vchádza každý výskumník s nejakými predstavami, identitou, skúsenosťami. Ja som si pri spozorovaní stereotypného správania voči mne to správanie automaticky spojila s minulými nepríjemnými situáciami, ktoré som v súvislosti s mojou „inakosťou“ zažila.
Keď vchádzate do terénu, väčšinou si hľadáte lokálnych aktérov, ktorí majú pravdepodobne sieť ľudí, ktorým vás odporučia. V projekte terénneho výskumu som mala metódu hľadania respondentov takýmto spôsobom vopred definovanú, išlo o metódu snehovej gule.
Pri hľadaní respondentov som teda postupovala spôsobom, že som sa pokúšala nadviazať spojenie napríklad s pani predavačkou v miestnom obchode, ktorá akonáhle som vstúpila do obchodu, bola v mojich pätách, aby kontrolovala, či niečo nekradnem.
Pri ďalších potencionálnych respondentoch sa mi diali veľmi podobné situácie, niektorí ma nenechali ani predstaviť sa a vysvetliť čo je v mojom zámere, a zavreli mi dvere pred nosom.
Nakoniec sa mi v obci podarilo nadviazať kontakt so ženou, ktorá bola miestnymi považovaná za šialenú, a teda so ženou, ktorá bola z komunity vylúčená.
Mala si takúto nepríjemnú skúsenosť, ale nenechala si sa odradiť. To je veľmi inšpiratívne. Podľa toho, čo uvádzaš vo svojej diplomovej práci, ďalší výskum si viedla nie tak ďaleko od tejto obce.
Áno. V čase písania diplomovej práce, resp. v čase terénneho výskumu som bola o niečo skúsenejšia, a vedela som svoj záujem lepšie zacieliť. Tému diplomovej práce som pod vedením pána profesora Kanovského dizajnovala na cieľovú skupinu respondentov, ktorými boli obyvatelia rómskej osady žijúci v generačnej chudobe, čiže aj vopred vypísaná téma sa vzhľadom na cieľovú skupinu respondentov v čase ešte modifikovala.
Ja som si tú diplomovú prácu prečítala a podľa mňa je úplne skvelá. Mohla by si nám prosím vysvetliť, čo sú to „slabé vzťahy“?
Sú to vzťahy, ktoré nie sú ani príbuzenské, ani priateľské. Ide o vzťahy, ktoré udržiavali členovia rómskej komunity z osady s ľuďmi mimo komunity. Napríklad vzťah medzi niekým z osady so starostkou obce, šoférom autobusu, alebo predavačkou v obchode.
Slabé vzťahy boli tiež považované za transakčné vzťahy – skúmala som, prečo a za kým ľudia z komunity idú, keď niečo potrebujú. Zaujímali ma prieniky, mosty, ktoré vedú k spojeniu „dvoch svetov“.
V tej práci bol veľmi bohatý materiál – krásne si ukázala, aké stresujúce pre členov komunity vie byť „vychystať sa do mesta“.
Priamo v obci, kde sa s jednotlivými ľuďmi už poznali, oni vedeli o nich, že sú to „Romáci z osady“ a moji respondenti zas o majorite, že sú to „Gadžovia z dediny“, nevykazovali tak významné stratégie, ako keď napríklad cestovali do okresného mesta.
Jedna situácia bola v tomto smere pre mňa veľmi zaujímavá. Matka sa so svojím synom chystala na pohotovosť po tom, čo jej syna pohrýzol pes. V tej chvíli však rozhádzala skriňu, hľadala na šnúrach, kde mala povešané oblečenie, tie nohavice, čo nosí „von“. Snažila sa čo najrýchlejšie upraviť a obliecť to, čo mala doma určené pre udalosť, keď ide do mesta.
Za touto situáciou bolo niečo viac, ako len prezlečenie sa do čistého oblečenia – išlo o predpoklad matky, že musí „vyzerať“ čo najlepšie, pretože už i tak má nálepku Rómky z osady.
Celkovo moji respondenti zvykli skloňovať čistotu v spojitosti s interakciami s ľuďmi mimo osadu. Jednalo sa najmä o to, že keď niekde idú, potrebujú mať čisté oblečenie, obuv, a rovnako, keby náhodou niekto prišiel k nim, myslím majoritu, musia mať doma upratané, aby videli, že majú čisto.
Jeden zo záverov Tvojej práce je, že v danej lokalite sú to predovšetkým ženy a nie muži, ktorí/é majú viac väzieb mimo osadu. Prečo to tak je?
Nedovolím si paušalizovať, ale v danej lokalite bola rodinná dynamika taká, že jedinou úlohou mužov bolo odchádzať pracovať. Keď sa vracali naspäť domov, tak v podstate už nevykonávali žiadne domáce práce.
Dá sa povedať, že v skúmanej lokalite mali úlohy rozdelené „genderovo“. Ženy mali na starosti domácnosť, domáce práce, starostlivosť o deti, chodenie na úrady, k lekárom s dieťaťom, atď. Takže je len prirodzené, že ženy mali tých interakcií viac. A tým pádom ženy mali oveľa viacej styku s mimo-osadným svetom. O mužov sa bolo treba ešte postarať, keď prišli z práce.
Tým, že mali ženy viac povinností, je prirodzené, že mali viac interakcií ako muži. Na druhej strane však boli ženy limitované ich mužmi, nemohli napríklad zostávať v dedine „dlhšie ako je potrebné“, alebo niekde stráviť čas mimo ich povinností. Ženy v tomto smere vykazovali voči svojim mužom istý druh poslušnosti.
Ako si si získavala dôveru a budovala vzťahy s informátormi*kami?
Myslím si, že som mala v osade špecifický vstup. Fakt, že som Rómka bol zaujímavý. Moji respondenti vnímali, že som Rómka, na druhej strane vnímali aj moju odlišnosť od nich, a to, že som externistka vchádzajúca do ich sveta za nejakým účelom.
Zo začiatku ma ľudia v osade považovali za pracovníčku, či už zo sociálneho sektora alebo NGO, ktorá im prišla pomôcť, čiže som v tomto smere opakovane vysvetľovala moju pozíciu v ich komunite.
Ako som budovala vzťahy? Takým minucióznym prístupom. Každému jednému informátorovi*ke som venovala čas a aj opakovane som vysvetľovala, kým som a kým nie som. Vysvetlila som im, že som sa prišla naučiť, ako žijú a že získané vedomosti budem používať vo svojej práci. Snažila som sa k tým ľuďom pristupovať najmä citlivo.
Keď s niečím nesúhlasili, tak som ich do toho nenútila. Snažila som sa im venovať svoj čas, lebo naozaj mali veľmi veľa otázok, ktoré bolo potrebné zodpovedať. Ja som prišla ako externý faktor do ich života. Takže takto som to začala a celkovo sa mi darilo nadväzovať vzťahy. V neposlednom rade som sa snažila správať sa úctivo ku každému jednému človeku v komunite, a snažila som sa ich ničím neuraziť.
Spočiatku si dávali veľký pozor na to, aby na mňa urobili dojem. Keď ma napríklad hostili, všimla som si, že sa snažili dať na stôl to najlepšie, čo mali. Snažila som sa ich neuraziť a nikdy neodmietnuť jedlo, kávu alebo vodu. Počas môjho terénneho výskumu to však bola náročná situácia v súvislosti s pandémiou covidu, ale moji respondenti aj ja sme boli opatrní, a zvládli sme to bez nepríjemností.
Ďalej som sa snažila vymýšľať aktivity, ktoré budeme spolu robiť. Mali sme napríklad opekanie, tam som si porozumela s teenagermi. Boli strašne fajn, chodili sme spolu na prechádzky a oni mi voľne rozprávali svoje príbehy, rozprávali o škole, o ich živote, o osade.
Ako vyzeral taký bežný deň v teréne? Ako si si písala poznámky a terénny denník?
Väčšinou som tam dochádzala každý deň, neprespávala som tam. Len čo som prišla, jedna pani mi už pripravovala kávu a len tak sme sa príjemne porozprávali. Mala som vopred pripravené otázky, ktoré som sa snažila obmieňať podľa situácie. Takže viedla som zopár rozhovorov, potom som strávila deň u niekoho popri varení alebo potom u ďalšej pani som bola na kávu. To bolo treba, aby sa neurazila, že u jednej som bola a u tej druhej nie.
Oni ten deň nemali nejako prísne rozdelený, nemali režim dňa. Nikto to nemal tak, že teraz sa musí robiť toto.
Avšak varenie, to bol taký základ, aby deti mali čo jesť. Už ráno začali ženy s prípravou a riešili, čo doma mali alebo nemali.
Neskôr som trávila čas s deťmi a mladými a odchádzala som v podvečer
Ako si si zvykla zapisovať poznámky?
Rozhovory som nahrávala s ich súhlasom. Na začiatku boli skeptickí, potrebovali nejaký čas, musela som im vysvetliť, že aj nahrávanie aj písanie poznámok je niečo, čo je treba, aby som nezabudla na žiadnu informáciu.
Terénny denník som písala až keď som sa vrátila domov. To by som asi nebola až tak prijatá v daných situáciách, keby by som ešte písala popri jednotlivých aktivitách. Takže denník až po návšteve. Celkovo som vnímala, že papiere (napríklad som mala otázky na rozhovor vytlačené) mojich respondentov mierne stresovali, alebo aj fakt, že si niečo zapisujem.
To dáva zmysel. Zostali ste v kontakte?
S ľuďmi z tejto komunity som stále v kontakte, na takej ľudskej úrovni. Aj tie dievčatá sa mi ozývajú, a aj tie panie niektoré. Bola som tam dokonca na niekoľkých návštevách. Teraz som už však viac pracovne vyťažená, tak sa mi už nedarí organizovať tieto návštevy. Ale sľúbila som, že ich prídem navštíviť počas tohto leta.
To je výborné! Chcela by som sa ešte opýtať, čo sa dialo po ukončení štúdia? Ako si si hľadala prácu?
Ja som si vlastne po mojej výskumnej skúsenosti počas bakalárskeho štúdia povedala, že sa idem venovať tejto téme – že chcem vedieť viac o národnostných a etnických menšinách. A tak som si už počas štúdia hľadala nejaké stáže alebo kontakt na niekoho, kto sa priamo venoval téme národnostných menšín. Zároveň som chcela, aby išlo o niečo „výskumné“, aby to korešpondovalo s mojím štúdiom.
Ešte počas štúdia som začala spolupracovať s Inštitútom Mateja Bela. Najskôr som bola v pozícii stážistky. Učila som sa, ako funguje organizácia, čo presne robia, čo to mne môže dať a čo im ja môžem ponúknuť.
Pod vedením Ábela Ravasza a Ľuboša Kovácsa som pracovala na rôznych výskumoch, ktoré boli kombináciou sociologicko-antropologického bádania. Zároveň som sa učila mapovacie techniky, sociologicko-štatistického a sociografického pôvodu, ktoré boli ďalej využité na účely štátnych politík.
Považovala som za prínosné, že môžem prepájať moje štúdium a metódy antropologického výskumu aj s inými metódami z príbuzných vied, cielené na témy, ktoré ma zaujímajú.
Mala som ambíciu využiť sociálnu antropológiu aj v pracovnom živote. Po pracovných alebo stážových skúsenostiach som si uvedomila, že spoločnosť sociálnych antropológov potrebuje, a tiež, že metódy a techniky, ktoré som sa učila počas štúdia, sú cennými naprieč spektrom tém, ktoré chcem realizovať.
V súčasnej situácii pôsobím na Inštitúte Mateja Bela, realizujem mnohé výskumné aktivity, a z mojich cenných mentorov sa stali kolegovia, ktorí ma naďalej inšpirujú.
Aká bola Tvoja cesta z inštitútu na ministerstvo školstva?
Počas stážového ročníka sme mali terénny výjazd, kde sme sa venovali národnostnej menšine, ktorá na Slovensku bojuje o uznanie – mapovali sme goralskú kultúru. Vtedy ma zaujalo postavenie národnostných menšín na Slovensku, a obzerala som sa po ďalších inštitúciách, ktoré sa téme venujú.
Počas stážového programu sme navštívili aj Úrad splnomocnenca vlády pre národnostné menšiny, kde nám boli predstavené správy, ktoré pravidelne vydávajú a ktoré ma veľmi zaujali. Napríklad správa o postavení a právach národnostných menšín, alebo o stave používania jazykov národnostných menšín, ktorým predchádzali prieskumy od lokálnych aktérov, ktorých sa témy priamo dotýkajú.
Po štúdiu som sa hlásila o pracovné miesto práve na tomto úrade, s ambíciou naučiť sa viac o národnostných menšinách, zároveň som však už mohla ponúknuť aj svoje skúsenosti. Na tomto úrade som pôsobila po štúdiu rok a pol. Bol to veľmi produktívny a aktívny čas. Počas môjho pôsobenia na ÚSVNM som však stále viac cielila svoj záujem o rómsku národnostnú menšinu, pričom som sa snažila sieťovať sa s ľuďmi, ktorí sú v danej téme aktívni. V tom čase som sa stala aj členkou prípravného výboru Roma Spirit.
Keď bol na to priestor, snažila som sa študovať, využívala som možnosti rôzneho doplnkového vzdelávania, ktoré sa prelínali s výskumnými aktivitami v rámci Inštitútu Mateja Bela.
Realizovala som napríklad aj terénny prieskum (mapovanie) o postavení málotriednych škôl v národnostne zmiešanom mikroregióne Šahy.
V súvislosti s týmto výskumom a mojou ambíciou venovať sa užšie rómskej národnostnej menšine som svoju prácu na Úrade splnomocnenca vlády pre národnostné menšiny ukončila, a prihlásila som sa na výberové konanie na MŠVVaM na odbor pod sekciou národnostného a inkluzívneho vzdelávania.
Potreba zlepšenia vzdelávania v marginalizovaných rómskych komunitách mi dávala a dáva zmysel, a momentálne sa venujem téme raného detstva v MRK, a mám na starosti výzvu financovanú z Plánu obnovy a odolnosti, respektíve koordináciu organizácií, ktoré vykonávajú intervencie ranej starostlivosti pre deti od 0-6 rokov z prostredia marginalizovaných komunít.
Spomínaš sociologické alebo teda rôzne „mapovacie“ výskumy. Vidíš priestor na využitie terénneho alebo etnografického výskumu vo svojej práci?
Áno, vidím. Myslím, že absolventi sociálnej antropológie majú vynikajúce možnosti sebarealizácie napríklad aj v štátnej správe. Vedia analyzovať dáta, vidieť súvislosti, a čerpať z nich výstupy. Počas realizácie prieskumov alebo mapovaní je tiež významná optika antropológa, ktorý si môže všimnúť významné kategórie, ktoré napríklad prvotne v pláne prieskumu neboli definované.
Každopádne, v globálnom meradle človek málokedy vidí, že štátna politika je založená na výsledkoch etnografického výskumu. Antropológovia teda majú exkluzívne postavenie v tomto smere, pretože pre pracovný trh sú naozaj žiadaní, len je podľa môjho názoru potreba o sebe dať vedieť. (Haha)
Mohla by si povedať viac o spomínanej ranej starostlivosti? Ide o intervencie, keď je nejaký problém, alebo skôr o edukačné aktivity?
Ide o vzdelávacie aktivity, ktoré majú aj sociálny charakter. Je potrebné povedať, že raná starostlivosť je medzirezortná téma, ktorej sa venujú ministerstvo zdravotníctva, školstva a práce. Na našom ministerstve teda momentálne spravujeme výzvu.
Úspešní žiadatelia, teda podporené organizácie, vykonávajú intervencie naprieč celým Slovenskom, so zámerom na MRK, pretože momentálne je to skupina, ktorá je najviac ohrozená nedostatkom alebo nedostupnosťou služieb ranej starostlivosti v akomkoľvek smere.
Čo vnímam ako významné je, že organizácie na pozíciu asistentiek zamestnávajú priamo ženy z komunity, ktoré poznajú prostredie. Asistentky pracujú s deťmi v rozvíjaní ich vývinového potenciálu, rozvíjajú ich jemnú a hrubú motoriku prostredníctvom aktivít, ktoré majú vopred pripravené a obsahovo cielené.
Asistentky prechádzajú intenzívnym vzdelávaním pred tým, ako si hľadajú svojich klientov. Proces tejto práce je viazaný tiež na mentoring a supervíziu, teda asistentky sú neustále vzdelávané a usmerňované, aby vedeli poskytovať čo najkvalitnejšie služby svojim klientom. Máme výsledky, že deti, ktorým bola takáto forma ranej starostlivosti poskytovaná, prichádzajú do predprimárneho vzdelávania lepšie pripravené, a tiež sa im vyrovnávajú dráhy s nástupom na predprimárne či základné vzdelanie v porovnaní s majoritou.
Tieto deti nemajú rovnakú štartovaciu pozíciu. Rómske deti často pochádzajú z málo-podnetného prostredia, a tým pádom, toto je podľa mňa veľmi, veľmi dobrá vec, ktorá dáva deťom reálnu možnosť, aby sa rozvíjali bez ohľadu na to, či sa narodili do generačnej chudoby. Verím tomu, že deti, ktoré absolvovali túto intervenciu, budú mať oveľa menší problém s adaptáciou do predprimárneho vzdelávania.
Aká je Tvoja úloha v tejto iniciatíve?
Momentálne som v tomto smere projektová manažérka a koordinujem tento projekt. Som v neustálom kontakte s organizáciami a kontrolujem ich činnosť. Hoci sa jedná o veľa administratívy, zostáva mi čas aj na obsahovú činnosť v medziach toho, čo náš odbor či ministerstvo aktuálne potrebuje.
V ďalších fázach realizácie jednotlivých projektov bude priestor aj na návštevy jednotlivých organizácií v teréne, na čo sa veľmi teším. Táto práca mi dáva význam najmä kvôli tomu, že má reálny dopad na deti, ktoré to potrebujú, a tiež, že vidíme výsledky v zlepšení situácie v jednotlivých lokalitách, napríklad aj v ponímaní rómskych rodičov o tom, akou prospešnou a dôležitou oblasťou je pre ich deti škola a vzdelanie celkovo.
Čo je Tvojím profesionálnym snom?
Pozícia, ktorá bude taký mix terénu a administratívnej činnosti, ktorá ku každému takémuto zamestnaniu patrí. Ja terénny výskum vnímam za moju súčasť – naplňuje a obohacuje ma.
Vnímam, že momentálne má zmysel byť v mojej pozícii na ministerstve školstva, pretože môžem pomáhať veci, ktorá má reálny dopad na deti, ktoré to potrebujú. Mám priestor vidieť, čo musíme v našom štáte v oblasti vzdelávania zlepšiť v globálnom meradle, a môžem sa na zmenách k lepšiemu priamo podieľať.
Tento rozhovor budú čítať aj ľudia, ktorí zvažujú štúdium sociálnej antropológie. Čo Ti dalo štúdium antropológie? Vedela by si niečo odkázať študentom, ktorí sa rozhodujú, či sa dať na štúdium antropológie?
Dalo mi to veľmi veľa. Antropológia ma posunula osobnostne, a prostredníctvom štúdia sociálnej antropológie som sa našla aj profesijne. A v neposlednom rade som prostredníctvom nej spoznala samu seba. To vnímam ako veľmi pozitívne – podľa mňa na nijakom inom odbore by som nemala túto príležitosť. Celkovo, sociálnu antropológiu a s tým spojený terénny výskum vnímam ako možnosť sebarealizácie a možnosť seba-nájdenia v tom, čo človek naozaj chce.
Študenti, ktorí končia stredné školy niekedy nie sú úplne rozhodnutí, čo chcú v živote robiť. Niektorí sú, ale ja som medzi nich rozhodne nepatrila. Aj z tohto dôvodu vnímam, že v rámci sociálnej antropológie je veľký priestor na to, aby sa človek našiel v tom, čo chce robiť, kde to chce robiť a na akej úrovni to chce robiť.
Čo by si povedala tým, ktorý práve končia štúdium sociálnej antropológie? Ako si nájsť prácu ako sociálna antropologička?
Podľa mňa je veľmi dôležité – keď už má človek vybranú svoju tému – nejakým spôsobom sa poobzerať okolo seba a začať nadväzovať kontakty s ľuďmi, ktorí sa venujú podobným veciam. Sieťovanie s ľuďmi, ktorí sa venujú téme, v ktorej chce daný študent ďalej pokračovať je veľmi dôležité, zároveň aj samotná profilácia študenta, či sa chce venovať nejakej téme užšie, alebo naopak chce byť výskumníkom, ktorý bude realizovať výskumy prierezovejšie.
Myslím si, že štúdium sociálnej antropológie je tak rozmanité a pestré, že naše zamestnania by tiež mali byť v podobnom duchu, teda nie byť iba zamestnaním, ktoré nás uživí, ale aj zamestnaním, ktoré nás bude baviť a tešiť.
Moja trajektória hľadania si práce začínala reálnym záujmom, ktorý som cielila okolo seba, a dávala som o ňom vedieť ľuďom, ktorí sa danej téme venujú.
Mne veľmi pomohlo, že som mala možnosť stážovať aj na IMB. Letná stáž na IMB je koncipovaná spôsobom, že sa prelínajú odborné prednášky s príkladmi v praxi a je ukončená terénnym výskumom, kde sa študenti to, čo sa za intenzívny mesiac naučili aj zužitkujú a majú možnosť vidieť reálne mechanizmy, o ktorých doteraz len premýšľali.
Ďakujem za rozhovor, Radka.
Aj ja – veľká vďaka.
Rozhovor s Radkou Kováčovou viedla Daša Bombjaková.