Veronika je študentkou magisterského stupňa sociálnej antropológie a aktívnou členkou Slovenskej asociácie sociálnej antropológie (SASA). Podieľa sa na organizácii 3. ročníka Olympiády sociálnej antropológie. Vo svojom výskume sa venuje poznávaniu drevín u detí v predškolskom veku, pričom sa zameriava na ich schopnosť rozpoznávať rôzne druhy stromov. V rozhovore sa s ňou dozviete viac o výsledkoch tohto výskumu a jeho praktickom význame.
Deti sa o stromoch učia pomocou neformálnej a formálnej výučby. Neformálna výučba pozostáva z prenosu informácií od rodičov alebo starých rodičov na deti, ale aj medzi deťmi samými. Toto vyučovanie prebieha formou aktivít, ako sú prechádzky v prírode, priame slovné učenie o prírode, pestovanie rôznych rastlín a spracovávanie ich plodín rodičmi, ktoré deti do aktivít zapájajú, ale aj detskými interakciami a hrami… Deti, ktorých rodičia alebo starí rodičia zapájali a učili o rastlinách, vykazovali oveľa lepšie informácie o drevinách ako deti, ktoré čerpali poznatky len zo školy. Z tohto vyplýva, že deti majú najlepšie poznatky o drevinách práve vďaka neformálnej výučbe pomocou zážitkovej formy, teda deti si zapamätávajú informácie o drevinách na základe zážitkov, napríklad pagaštan konský si spájajú so zberom gaštanov a vyrábaním postavičiek.
Napísali ste vynikajúcu bakalársku prácu o poznaní stromov u detí v predškolskom veku. Čo Vás na tejto téme najviac zaujíma?
Ďakujem. Na téme biologického poznania detí o stromoch ma najviac zaujímajú vyučovacie spôsoby, ktorým sú deti vystavované, do akej miery sú tieto metódy účinné, ako vplývajú rozličné úrovne poznania o prírode na detské postoje o prírodovedných témach, ale aj ich vzťah k rozličným aktivitám, napríklad k záhradkárčeniu, pestovaniu vlastných plodín, športovaniu, tráveniu voľného času v prírode, a podobne. Keďže sú mi tieto témy blízke, je veľmi dôležité poznamenať, že s čím väčším množstvom informácií o prírode deti disponujú, tým je väčšia pravdepodobnosť vzniku pozitívnych postojov k prírode, a to môže ovplyvniť upriamovanie pozornosti na dôležitosť ochrany prírody v ich dospelosti, čo by mohlo vyriešiť veľa ekologických problémov, s ktorými sa v dnešnej dobe stretávame.
Môžete nám celkovo povedať viac, o čom bol Váš výskum?
Môj výskum sa odohrával v malej dedinke Granč-Petrovce na východnom Slovensku, pre lepšiu geografickú orientáciu, dedinka sídli blízko Spišského hradu. Je obklopená prírodným prostredím v hornatejšej oblasti. Mojimi hlavnými respondentmi boli deti spojenej triedy druhého a štvrtého ročníka na miestnej základnej škole, ale taktiež pedagogický personál školy a príbuzní detí.
V tejto triede som sa snažila zistiť, ako sa deti o drevinách učia, či efektívnejšie čerpajú informácie z formálnej výučby, alebo neformálnej výučby, prípadne ich kombináciou, do akej miery vplýva na ich vedomosti čas, ktorý deti trávia v exteriéri a celkovo zmapovať toto ich poznanie pomocou etnografického výskumu. Výskum trval jeden mesiac, kde som sa pomocou využívania etnografických metód, ktorými sú primárne zúčastnené pozorovania a rozhovory s respondentmi snažila jedinečne popísať formálne aj neformálne spôsoby výučby, ktorým sú deti vystavované a na základe toho vyvodiť závery.
Závery môjho výskumu ukázali, že deti čerpajú informácie o stromoch primárne z neformálnej výučby, konkrétne od svojich rodičov, starých rodičov, prípadne vrstovníkov a súrodencov a formálna výučba stojí v úzadí a slúži len na zdokonalenie už získaných informácií.
Zaujímajú sa deti o stromy?
Z môjho pohľadu je to také 50 na 50, pretože, ako môj výskum ukázal, jedna polovica detí sa o stromy zaujímala, vedeli o nich veľmi pekne porozprávať, prízvukovali dôležitosť ochrany prírody, o stromoch hovorili automaticky s radosťou, kde opisovali svoje vedomosti aj na základe zážitkov, napríklad opisovali výlet v lese s rodinou, kde zbierali huby a rástli tam konkrétne stromy, o týchto stromoch vedeli veľa informácií.
V druhom prípade, ak rodičia detí neinklinovali k prírodovedným témam a neučili svoje deti o drevinách, deti jednoducho stromy ignorovali a vnímali ich len ako jednu zelenú masu, ktorá nie je pre nich nijako atraktívna.
Čo deti vedia a nevedia o drevinách?
Ako som spomínala, primárnym spôsobom výučby o stromoch je práve neformálna výučba. Hlavnými učiteľmi boli v mojom prípade rodičia/starí rodičia, ale aj súrodenci detí a ich kamaráti. Keďže sa výskum odohrával v dedinskom prostredí, väčšina detí bývala v rodinnom dome so záhradou. Vďaka tomu bolo bežnou súčasťou ich života pestovanie zeleniny, stromov, či staranie sa o okrasné záhrady.
Deti, ktorých rodičia/starí rodičia zapájali a učili o rastlinách, vykazovali oveľa lepšie informácie o drevinách ako deti, ktoré čerpali poznatky len zo školy. Z tohto vyplýva, že deti majú najlepšie poznatky o drevinách, práve vďaka neformálnej výučbe pomocou zážitkovej formy, teda deti si zapamätávajú informácie o drevinách na základe zážitkov, napríklad pagaštan konský si spájajú so zberom gaštanov a vyrábaním postavičiek.
Veľmi dobre opisovali názvy drevín, ich základné fyziologické črty, celkovo, čo dreviny k svojmu zdravému rastu potrebujú, kde sa vyskytujú, ich funkciu, či pre ľudí, alebo zvieratá. Na druhej strane nepoznali dreviny, ktoré nerástli v blízkosti ich bydliska a nechápali princípu rozmnožovania. Dôvodom chýbajúcich informácií bol fakt, že tieto témy nie sú v neformálnej výučbe spomínané, rodičia sa sústredia na dreviny, ktoré rastú v blízkosti ich bydliska a taktiež sa téma rozmnožovania väčšinou nerozoberá.
Ako sa deti učia o stromoch?
Ako som spomínala, deti sa o stromoch učia pomocou neformálnej a formálnej výučby. Neformálna výučba pozostáva z prenosu informácií od rodičov/starých rodičov na deti, ale aj medzi deťmi samými. Toto vyučovanie prebieha formou aktivít, ako sú prechádzky v prírode, priame slovné učenie o prírode, pestovanie rôznych rastlín a spracovávanie ich plodín rodičmi, ktoré deti do aktivít zapájajú, ale aj detskými interakciami a hrami.
Formálnu výučbu zastupuje škola. Tá sa riadi podľa plánov výučby a deti učí pomocou učebníc, pracovných zošitov, počítačov, biologických vzoriek, fotografií, obrázkov, a podobne. Deti sa v škole zúčastňujú aj prechádzok a vyučovania vonku. Je dôležité poznamenať, že formálna a neformálna výučba nie je striktne oddelená, keďže aj v škole dochádza k neformálnym interakciám, a naopak.
V práci spomínate fenomén Plant blindness (=Plant Awareness Disparity) – o čo ide?
Je to fenomén, na ktorý prvýkrát upriamujú pozornosť výskumníci Wandersee a Schussler (1999), kde ho opisujú ako neschopnosť rozoznávať, pomenovávať a oceniť význam rastlínn rastúcich v blízkosti bydliska ľudí. To zapríčiňuje mylné postoje, že rastliny nie sú pre náš život dôležité a oveľa väčšia pozornosť sa prikladá zvieraciemu svetu, teda zjednodušene majú ľudia väčšie nutkanie chrániť zvieratá ako rastliny. To sa v konečnom dôsledku nemusí ukázať ako správne rozhodnutie, a teda ak chceme v ľuďoch vzbudiť potrebu ochrany prírody, musíme ich o prírode naučiť čo najviac.
Čo by ste odporučili učiteľom a rodičom – ako deti učiť o stromoch?
Odporučila by som vyučovať zážitkovou formou, priamo v teréne, aby si deti vedeli informácie spájať s praxou na základe zážitkov, taktiež odporúčam individuálny prístup ku každému dieťaťu, keďže každé jedno príde s iným „základným balíkom informácií“ z domu ešte pred absolvovaním formálnej výučby. Správne nastavenie vyučovacích metód a spolupráca s rodičmi detí by vedeli vyučovanie stále zefektívňovať. Taktiež odporúčam eliminovať vyučovacie metódy na základe kreslených obrázkov a zdĺhavých výkladov, ukazujú sa ako neefektívne, deti si neskôr nevedia informácie pretaviť do praxe.
Rodičom by som odporučila deti vzdelávať taktiež na základe praktických zručností, zdieľať všetky informácie o prírode, ktorými disponujú a zdôrazňovať dôležitosť neustáleho učenia o prírode, pretože je nevyhnutná pre život každého z nás.
Súčasťou Vášho výskumu bolo tiež zisťovanie, ako deti trávia svoj voľný čas. Ako ste tieto dáta zisťovali a na čo ste prišli?
Dáta som zbierala pomocou zúčastnených pozorovaní, hĺbkových rozhovorov s respondentmi a metódou písania denníkov žiakmi. Denníky si žiaci mali viesť po dobu jedného mesiaca počas trvania výskumu, kde zaznamenávali svoje voľnočasové aktivity po škole. Tieto denníky neboli úplne dôveryhodné, keďže som si pravosť výpovedí z denníkov nemohla nijako overiť, no bol to veľmi dobrý spôsob pre výskum seba reprezentácie mojich respondentov, kde som videla, v akom svetle sa mi chcú ukázať. Pomocou všetkých spomínaných metód som sa snažila čo najsprávnejšie identifikovať voľnočasové aktivity každého z mojich respondentov a vyvodiť z toho závery.
Ste študentkou sociálnej antropológie a práve ste ukončili bakalárske štúdium. Aké sú Vaše ďalšie plány?
Moje ďalšie plány spočívajú v štúdiu druhého stupňa VŠ v tomto konkrétnom odbore, ktorý mi je veľmi blízky. Veľmi rada by som sa ďalej venovala témam výskumu detí, keďže si myslím, že je veľmi dôležité preskúmať práve túto časť našej populácie.
Čo by ste odporučili študentom/študentkám stredných škôl – prečo ísť študovať sociálnu antropológiu?
Ak niekoho zaujímajú témy spojené so spoločenskými vedami, chce skúmať kultúru a nebaví ho jednotvárna práca, myslím si, že je tento odbor stvorený naozaj pre každého. Každý sa vie sústrediť presne na to, čo ho baví a vie si vybrať svoje zamerania zo škály, ktorá je naozaj široká. Taktiež má štúdium sociálnej antropológie pridanú hodnotu aj v súkromnom/bežnom živote, kde poskytuje študentovi dobrý všeobecný prehľad v rôznorodých témach, taktiež je to stretávanie a spolupráca s ľuďmi aj z iných odborov, keďže sociálna antropológia je silno interdisciplinárna. Koniec koncov si myslím, že táto veda je pomerne mladá, preto ju vnímam do budúcnosti ako veľmi perspektívnu a z môjho pohľadu bude potrebných čoraz viac ľudí vyškolených práve pre antropologický výskum.
Rozhovor s Veronikou viedla Daša Bombjaková.