Rozhovor s Denisou Bakošovou

Denisa je absolventkou magisterského štúdia sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa venovala témam školstva a environmentálnej antropológie. V rozhovore hovorí o tom, aké je vstupovať na pracovný trh ako čerstvá absolventka antropológie, o skúsenostiach z terénnych výskumov aj o možnostiach uplatnenia sa v súkromnom sektore.

Predtým, než som išla na sociálnu antropológiu, som si myslela, že mám veľmi rozvinuté kritické myslenie na svoj vek, a toto štúdium tomu jednoznačne ešte prispelo. Počas štúdia, hlavne v prvom a druhom ročníku, som mala častokrát pocit, že to štúdium je ladené tak, aby človek po ňom optimálne ostal v akadémii, že bude ťažšie si možno nájsť prácu. Čím bližšie som mala ku ukončeniu magisterského stupňa, tým viac som si uvedomovala, že to, čo sa človek naučí prostredníctvom sociálnej antropológie, vie využiť na celom spektre rôznych zamestnaní. Človek, ktorý vie kriticky myslieť, pochopiť, prečo a ako vznikajú situácie, a ako ich analyzovať do hĺbky, sa v živote nestratí. Veľa ľudí sa zamestná v štátnej sfére, výskume, samospráve, ale dá sa to určite aj v súkromnom prostredí.

Čo ťa viedlo k rozhodnutiu ísť študovať sociálnu antropológiu?

Úprimne, ja som vôbec nebola rozhodnutá, čo chcem ísť študovať. Na gymnáziu som si dokonca myslela, že na vysokú školu ani nepôjdem. Nemala som žiadny konkrétny plán, skôr som to nechávala otvorené a nejako som to neriešila. Potom sme mali jednu hodinu občianskej náuky, kde učiteľka spomenula antropológiu. Nebolo to nič zásadné, skôr taká náhodná poznámka, ale mňa to zaujalo. Začala som si zisťovať, čo to vlastne je, a postupne som zistila, že taký odbor existuje. Nebolo to tak, že by som tomu hneď úplne rozumela, ale prišlo mi to zaujímavé. Neskôr sme mali testy s psychologičkou, ktorá mi dala letáky na fakultu, kde bola aj sociálna antropológia. A ja som si vtedy povedala, že tam pôjdem. Toto rozhodnutie bolo dosť spontánne, ale leto predtým, než som nastúpila na fakultu, som si o antropológii veľa čítala, bavilo ma, že sa tam prepájala história, kritické myslenie a také neznámo, nakoľko veľa známych textov bolo práve o objavovaní niečoho, nazvime to exotického.

Poďme ešte viac od začiatku, aký bol tvoj študijný priebeh predtým?

Na základnej ani strednej škole som nebola úplne spokojná, hlavne s prístupom niektorých učiteľov. Často som nerozumela tomu, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Vnímala som, že sú frustrovaní alebo nespokojní, ale nevedela som si to vysvetliť. Aj preto ma to potom prirodzene ťahalo k témam okolo školstva. Bol to pre mňa spôsob, ako sa vrátiť k vlastnej skúsenosti a pokúsiť sa ju pochopiť z iného pohľadu. Nielen ako žiačka, ale aj ako niekto, kto sa snaží pochopiť širší kontext.

Ktorým témam si mala počas štúdia najbližšie?

Na bakalárovi som sa venovala práve školstvu. Zaujímali ma postoje učiteľov k práci, ich spokojnosť, problémy, ktoré vnímajú, a aj to, ako sami reflektujú svoje povolanie. Bolo to navyše v období korony, takže to celé malo ešte špecifický kontext, ktorý ovplyvnil aj ich skúsenosti. Zber dát bol v poriadku, respondenti boli milí a ochotní, dozvedela som sa veľa zaujímavých vecí. Mala som pocit, že materiál je kvalitný. Ale keď som to začala spracovávať a písať, tak som zistila, že ma to nenapĺňa. Prišlo mi to dosť nudné a nevedela som sa do toho úplne dostať. Bol to moment, keď som si uvedomila, že nestačí, aby bola téma zaujímavá. Musí ma aj baviť dlhodobo, hlavne keď sa jej mám venovať intenzívne niekoľko mesiacov, čo je pri dlhodobých antropologických výskumoch základ. Ak to mám zhodnotiť dodatočne, som rada, že som si túto tému vybrala, dostala som odpovede na otázky, ktoré som mala už od detstva, a zároveň som začínala tušiť, ktorý typ témy by mi viac vyhovoval v budúcnosti na diplomovku.

Čo nasledovalo potom?

Postupne ma začala viac zaujímať environmentálna antropológia. Pamätám si, že sme sa jej dotkli už v prvom ročníku na jednom predmete a nejako mi to zostalo v hlave. Napísala som na túto tému aj kratšiu esej a začalo ma to baviť viac. Problém bol, že sme nemali veľa predmetov, ktoré by sa tomu venovali, takže som si k tomu musela hľadať cestu aj sama. Zlom prišiel v momente, keď sa u nás na dedine otvorila téma lomu v Perneku. Nikto s tým nebol stotožnený a bola to dosť silná lokálna téma. To ma motivovalo venovať sa tomu viac a prepojiť to aj so štúdiom. Na magisterskom stupni som sa už rozhodla ísť týmto smerom.

Čomu si sa venovala vo svojej diplomovej práci a celú túto skúsenosť hodnotíš dodatočne?

Ako som už čiastočne otvorila, pri mojej diplomovke som sa venovala otázke, ako sa využíva ľudové poznanie pri riešení environmentálnych problémov. Zaujímalo ma, ako by sa tieto poznatky dali reálne využiť v praxi, najmä na lokálnej úrovni v menších obciach. Postupne som dospela k tomu záveru, že by sa mal oveľa viac brať do úvahy pohľad obyčajných ľudí, občanov, ktorí v tom prostredí žijú. Že ich skúsenosti a spôsob uvažovania majú svoju hodnotu a mali by byť súčasťou rozhodovania, najmä pri zásahoch do vecí, ktoré priamo ovplyvňujú kvalitu ich života, ako je napríklad presne tá téma, ktorú som skúmala. Túto tému hodnotím oveľa pozitívnejšie ako predošlé skúsenosti. Aj samotné písanie pre mňa bolo prirodzenejšie, vedela som sa do toho viac dostať a dávalo mi to väčší zmysel.

Aký bol tvoj prvý terénny výskum?

Bol to malý výskum v prvom ročníku. Mali sme spraviť rozhovory s tromi ľuďmi a ja som si vybrala dopad korony na bojové športy. Robila som to v boxerskom klube v Bratislave. Bol to dosť zvláštny zážitok, lebo som ešte stále úplne nechápala, čo robím. Tí ľudia boli zmätení a ja som nemala skúsenosti s vedením rozhovoru. Snažila som sa pripraviť čo najlepšie, ale chýbal mi cit pre komunikáciu. Nevedela som respondentov rozhovoriť ani ich naviesť k tomu, aby mi dali hlbšie odpovede. Nemalo to veľkú výpovednú hodnotu, ale spätne to vnímam ako super skúsenosť, lebo práve na takýchto začiatkoch sa človek učí.

Venovala si sa aj aktivitám mimo štúdia, ktoré súviseli s antropológiou?

Na bakalárovi veľmi nie. Mala som prax, ale bola skôr mimo antropológie, začala som brigádovať v súkromnom sektore, išlo o pomerne byrokratickú prácu v banke. V tom období som nevedela úplne prepájať to, čo sa učím, s tým, čo robím. Až na magistrovi sa to trochu zmenilo, keď som robila prax pre Gotickú cestu. Tam som mala možnosť spraviť menší výskum o spokojnosti obyvateľov Gemera s aktivitami v ich regióne. Bola to pre mňa príležitosť otestovať si veci v praxi a zistiť, ako funguje terénny výskum, ktorý nie je súčasťou bakalárky alebo voľajakého semináru. Túto prácu som cielene nevyhľadávala, ale dodatočne to hodnotím ako jeden z najviac zaujímavých zážitkov, čo som popri štúdiu mala. Gemer je fascinujúci región a je veľká škoda, v akom stave sú jeho pamiatky, ako aj celková infraštruktúra.

Spomenieš si na nejaký zaujímavý zážitok z terénu?

No jasné, bolo ich viacero, ale skúsim sa zamyslieť nad voľajakým najlepším. Napríklad raz som čakala na respondenta a jeho syn mi povedal, že ide kopať hrob pre psa a že príde neskôr. Nakoniec prišiel asi o pätnásť minút. Ja som sa k tomu voľajako extra nevyjadrovala, rozumiem, že to je aktivita, ktorú je, bohužiaľ, občas treba, ale tá otvorenosť ohľadom komunikovania toho bez servítky ma prekvapila. Potom si pamätám, že mi ľudia dávali ovocie, hrušky, jablká, takže som chodila domov dosť nabalená, vždy mi to urobilo veľkú radosť. Človek sa cítil aj vďaka takýmto malým darom prijatý v tej komunite, kde robí výskum, a to vždy dobre padlo. Veľa ľudí sa ma snažilo aj pohostiť. Sú to také drobnosti, ale dotvárajú celkovú skúsenosť z terénu a ukazujú, že ten výskum nie je len o otázkach a odpovediach, ale aj o ľuďoch a situáciách, ktoré ostanú ešte dlho potom, čo sa odovzdajú práce.

Kam ťa zaviedla cesta po magisterskom štúdiu?

Po škole som si povedala, že potrebujem pauzu od výskumov, celkovo od štúdia na istú dobu. Toto obdobie bolo pre mňa psychicky náročné. Spracovávanie dát a písanie diplomovky ma dosť vyčerpalo. Zostala som však v práci, ktorú som mala už počas školy. Postupne som sa posunula na vedúcu pozíciu a teraz mám na starosti tím ľudí. Robím aj pohovory, pripravujem otázky, analyzujem kandidátov a sledujem ich správanie. A práve tu vidím, že využívam veci z antropológie.

Prečo má podľa teba zmysel študovať sociálnu antropológiu?

Pre mňa to malo veľký zmysel. Predtým som bola dosť introvertná a nevedela som komunikovať s ľuďmi ani ich odhadnúť. Počas štúdia som bola nútená ísť medzi neznámych ľudí, rozprávať sa s nimi a vystavovať sa situáciám, ktoré mi neboli komfortné. Postupne som sa naučila lepšie komunikovať a nacítiť ľudí. Predtým, než som išla na sociálnu antropológiu, som si myslela, že mám veľmi rozvinuté kritické myslenie na svoj vek, a toto štúdium tomu jednoznačne ešte prispelo. Počas štúdia, hlavne v prvom a druhom ročníku, som mala častokrát pocit, že to štúdium je ladené tak, aby človek po ňom optimálne ostal v akadémii, že bude ťažšie si možno nájsť prácu. Čím bližšie som mala ku ukončeniu magisterského stupňa, tým viac som si uvedomovala, že to, čo sa človek naučí prostredníctvom sociálnej antropológie, vie využiť na celom spektre rôznych zamestnaní. Človek, ktorý vie kriticky myslieť, pochopiť, prečo a ako vznikajú situácie, a ako ich analyzovať do hĺbky, sa v živote nestratí. Veľa ľudí sa zamestná v štátnej sfére, výskume, samospráve, ale dá sa to určite aj v súkromnom prostredí.

Išla by si to študovať znova?

Áno, určite. Hodnotím to veľmi pozitívne. Aj kvôli tomu, že to bolo v menšom kolektíve a atmosféra bola príjemná.

Ako vnímaš antropológiu v pracovnom živote?

V biznise to nie je úplne jednoduché, lebo je to dosť dravé prostredie. Ľudia sa riadia emóciami a komunikácia býva náročná. Ale práve tam vidím potenciál. Veľa ľudí nevie komunikovať s klientmi, nevedia sa dostať k pointe alebo si presadiť svoje. A to je presne miesto, kde sa dajú tieto zručnosti využiť.

Ako vidíš svoju budúcnosť?

Som na začiatku v novej pozícii, takže sa ešte len rozbieham. Do budúcna by som chcela viac aplikovať antropológiu v práci a robiť veci trochu inak, ako je to aktuálne zabehnuté v tom súkromnom sektore. Chcem nájsť spôsob, ako tieto poznatky využiť v praxi a zjednodušiť prácu aj ostatným. Zatiaľ je to ešte čerstvé, ale určite sa tým smerom chcem posúvať a plánujem antropológiu ďalej používať v praxi.

Rozhovor s Denisou Bakošovou viedol Ladislav Točka.