Denisa Charbó je sociálna antropologička, ktorá sa vo svojej dizertačnej práci venovala kmeňovým spoločenstvám (adivasi) v indickom štáte Gudžarát, konkrétne komunite Rathva. Terénny výskum realizovala počas viacerých pobytov v priebehu takmer troch rokov doktorandského štúdia, pričom bývala pri výskumnom a vzdelávacom centre venujúcom sa pôvodným obyvateľom (Adivasi Academy). V rozhovore hovorí o svojej ceste k terénnemu výskumu v Indii, o kategóriách „kmeň“ a „adivasi“, o metodologických a bezpečnostných úskaliach dlhodobého terénneho výskumu a o tom, ako antropológiu uplatňuje dnes vo svojej práci s utečencami na Slovensku.

„Zistila som, že to nie je tak, že ja skúmam ich – v skutočnosti oni omnoho viac skúmali mňa.“

Prvý kontakt s Indiou

Ako ste sa vôbec dostali k Indii a k výskumu kmeňových spoločenstiev?

Do Gudžarátu som sa prvýkrát dostala ešte pred doktorandským štúdiom, cez organizáciu AIESEC, kde som absolvovala asi trojmesačnú dobrovoľnícku stáž v menšom, provinčnom meste. Bývala som u rodiny miestneho muža, ktorý viedol mimovládnu organizáciu prezentujúcu sa ako pomoc kmeňovým komunitám, takzvaným tribals. V skutočnosti som postupne zistila, že jeho vzťah k miestnym bol skôr ekonomický a politický než rozvojový: skupoval od nich pozemky za nízke ceny, dovolil im na nich hospodáriť výmenou za hotovosť a produkciu následne predával do luxusných hotelov v Bombaji. Namiesto sľubovaných vzdelávacích workshopov nás skôr vozil po politických podujatiach a stretnutiach, kde sme ako biele dobrovoľníčky zo Západu slúžili ako forma jeho politického kapitálu. Bola to cenná, aj keď vytriezvujúca skúsenosť – ukázala mi, ako môže rétorika pomoci maskovať celkom iné záujmy.

Aké ponaučenie ste si z tejto prvej skúsenosti odniesli?

Predovšetkým dôležitosť kontaktov a komunikácie s okolím – vedieť, kam idem, a udržiavať spojenie s niekým, kto o mne vie. Toto platí nielen pri dobrovoľníctve v zahraničí, ale rovnako aj pri samotnom terénnom výskume, keď je človek sám v cudzej komunite. Podobné riziká pritom nemusia byť viazané len na zahraničie – rovnaká opatrnosť je namieste všade tam, kde je výskumníčka sama medzi ľuďmi, ktorých ešte nepozná.

Kmeňové spoločenstvá a kategória „adivasi“

Kto sú vlastne ľudia, ktorých ste sa rozhodli skúmať, a ako by sme ich mali správne nazývať?

Dizertačnú prácu som postavila na výskume medzi Rathvami, ktorí patria medzi takzvané scheduled tribes – teda „súpisné kmene“, právnu kategóriu zavedenú ešte britskou koloniálnou správou. Popri nej existuje aj kategória scheduled castes („súpisné kasty“) a ďalšie, napríklad other backward castes. V praxi sa tieto skupiny často označujú aj slovom tribals, no politicky korektnejším a dnes bežnejším označením je „adivasi“ – doslova „pôvodní obyvatelia“, výraz odvodený zo sanskritu. Časť mojej dizertácie sa venuje práve tomu, ako sa jednotlivé komunity s týmto pomenovaním a s ním spojeným diskurzom identifikujú – a do akej miery k tomuto zviditeľňovaniu vlastnej identity prispievajú aj mimovládne organizácie, ktoré tento diskurz šíria. Rathvovia patria medzi najpočetnejšie skupiny adivasi v oblasti Gudžarátu, Rádžastanu, Madhjapradéšu a Maháráštry, teda v západnej a centrálnej Indii, čo ich robilo pre výskum obzvlášť relevantnými.

Zákon definuje tieto komunity ako primitívne, izolované, žijúce mimo kontaktu s väčšinovou spoločnosťou. Ako toto vnímali samotní Rathvovia?

Táto definícia je pozostatkom veľmi starých, koloniálnych kategórií a mnohí ju vnímajú ako stigmatizujúcu a ponižujúcu. Zároveň si však veľká časť ľudí, s ktorými som sa rozprávala, túto legislatívu ani neuvedomuje – v odľahlejších oblastiach, kde ľudia nevedia čítať ani písať, o nej jednoducho nemajú informácie. To sa však postupne mení: ako si komunity zlepšujú ekonomické postavenie, začínajú sa – často práve prostredníctvom mimovládnych organizácií – viac zaujímať aj o svoje práva. Stigma je do veľkej miery spojená aj s kastovým systémom, v ktorom kmeňové spoločenstvá historicky stáli úplne mimo, „za hranicou“ mesta a formálnej civilizácie – kmene totiž tradične žili mimo miest, v rurálnych oblastiach.

Existuje aj hierarchia medzi jednotlivými kmeňovými skupinami navzájom?

Áno, prekvapivo áno. Rathvovia majú v rámci lokálnej hierarchie pomerne vysoké postavenie v porovnaní s inými kmeňmi v tej istej oblasti – niektorí príslušníci iných skupín by si podľa mojich respondentov ani nesadli vedľa človeka z nižšie postavenej skupiny, nieto sa s ním rozprávali. Hierarchia teda existuje aj v rámci samotnej kategórie „súpisných kmeňov“, nielen medzi nimi a väčšinovou spoločnosťou.

Ako vyzeral bežný život v dedinách, kde ste pôsobili?

Rôzne kmeňové a kastové skupiny často žijú vedľa seba v tej istej dedine, hoci s rôznou mierou blízkosti. Mala som napríklad možnosť sledovať zaujímavý zvyk: keď si niektoré rodiny mohli dovoliť väčšiu svadbu, najímali si hudobníkov z inej, špecifickej skupiny – bola to demonštrácia majetku aj spôsob, ako sa k tejto skupine podľa zvyku správne správať. Rathvovia majú tiež bohatú náboženskú tradíciu spojenú s božstvom menom Bába Pítoro: keď sa im splní želanie, o ktoré požiadali, dajú si na hlavnú stenu svojho obydlia namaľovať rituálny obraz zobrazujúci mytológiu stvorenia sveta. Tieto maľby vytvára špecializovaná skupina maliarov (Lakhara), ktorí síce nemajú vlastné písmo – jazyk rathvi sa zapisuje gudžarátskym písmom –, no ich maľby fungujú ako svojrázna forma zaznamenávania a odovzdávania mytológie.

Príprava na terénny výskum

Ako dlho trvala príprava na samotný výskum a čo všetko obsahovala?

Teoretická príprava trvala asi rok. Súčasťou bola aj jazyková príprava – najprv som sa učila hindčinu, čo sa mi však v teréne takmer vôbec nezišlo, keďže sa tam hovorilo gudžarátsky a miestnym jazykom rathvi. Druhou zložkou bolo nadviazanie spolupráce s inštitúciou v teréne. Cez internetovú komunikáciu sa mi podarilo skontaktovať s výskumným centrom, ktoré prevádzkovalo takzvanú Adivasi Academy – kampus s knižnicou zameranou práve na túto problematiku a školou pre miestne deti. Presne to som potrebovala. Pôvodný výskumný zámer sa počas prípravy aj počas samotného pobytu v teréne postupne pretransformoval na to, čo mi inštitúcia mohla reálne sprostredkovať.

Čo sa ukázalo pri samotnej adaptácii v teréne ako najdôležitejšie?

Adaptácia mi trvala približne pol roka. Najdôležitejšie bolo naučiť sa aspoň základy miestneho jazyka a byť otvorená voči ľuďom – nikdy vopred neviete, s kým sa stretnete a nakoľko budú ochotní sa vám otvoriť. Mala som však šťastie na ľudí. Rovnako dôležité bolo nepristupovať k terénu s príliš pevným teoretickým rámcom vopred, aby som sa zbytočne neobmedzovala v tom, čo môžem v teréne objaviť.

Bezpečnosť, súkromie a každodennosť v teréne

Vo svojej práci spomínate, že vás inštitúcia, u ktorej ste bývali, do istej miery kontrolovala – kam môžete a kam nemôžete ísť, údajne z bezpečnostných dôvodov. Ako to vnímate dnes, so značným časovým odstupom?

Snažím sa to vnímať pozitívne. V tom čase som to miestami vnímala ako obmedzovanie, keďže som chcela byť medzi ľuďmi čo najviac a bývať priamo u rodín, ktoré ma pozvali – čo sa mi napokon aj čiastočne podarilo, hoci nie na dlhšie obdobia. Keď som chcela ísť mimo kampusu, musela som si to nechať schváliť. Spätne si však myslím, že to bolo skôr z opatrnosti než zo snahy ma kontrolovať – zažila som totiž aj pár situácií, ktoré neboli celkom príjemné, a inštitúcia zrejme dobre poznala miestne riziká.

Aké boli vaše skúsenosti s konceptom súkromia v teréne?

Úplne odlišné od toho, na čo som bola zvyknutá. Bežne som nemala vlastnú izbu – ani v kampuse, ani keď som spávala v domácnostiach, kde sme často nocovali vonku alebo na streche a ktokoľvek mohol kedykoľvek prísť. Podobne improvizovaná bola aj doprava – niekoľko ľudí a batožina na jednej motorke, prípadne v otvorených džípoch.

Napriek prohibícii platnej v Gudžaráte si miestni bežne vyrábajú vlastný alkohol, napríklad z kvasenej palmovej šťavy zvanej tádí. Pri príležitostných rituáloch sa dokázali veľmi rýchlo opiť, čo viedlo aj k dotieravému správaniu, keď ma niektorí muži nasledovali príliš blízko. Naučila som sa preto vždy sa pohybovať v spoločnosti niekoho ďalšieho, kto na mňa dohliadne. Jeden takýto incident sme raz zažili aj na hranici s Rádžastanom, kde sa dá alkohol legálne kúpiť – čakanie v aute na návrat sprievodcu, ktorý si šiel kúpiť alkohol, kým sa okolo vozidla zhromaždila skupina mužov, patrilo medzi menej príjemné zážitky terénneho výskumu.

Čo vás na teréne prekvapilo v súvislosti s tým, ako miestni vnímali vás ako výskumníčku?

Veľmi rýchlo som pochopila, že to nie je tak, že ja skúmam ich – v skutočnosti oni omnoho viac skúmali mňa. Informácia o tom, kto som a čo robím, sa v regióne šírila prekvapivo rýchlo, aj na vzdialenosť desiatok kilometrov. Keď som cestovala napríklad sama autobusom do oblastí, kde som predtým nikdy nebola, ľudia, ktorých som v živote nestretla, už vedeli, že som „tá z bháša kendry“, čo tam robím a že som prišla na výskum.

„Kontaminovaní“ a „nekontaminovaní“ informátori

Vo svojej práci rozlišujete informátorov na „kontaminovaných“ a „nekontaminovaných“ – tých, ktorí boli formovaní pôsobením akadémie, a tých, ktorí neboli. Čo tým presne myslíte?

Inštitúcia, pri ktorej som bývala, bola v regióne najvýraznejšou mimovládnou organizáciou venujúcou sa rozvoju a vzdelávaniu. Prevádzkovala okrem iného rezidenčnú školu pre deti, ktoré by inak zo vzdelávacieho systému pravdepodobne vypadli – nerozumeli vyučovaciemu jazyku, ich rodičia odchádzali za sezónnou prácou, alebo si jednoducho nemohli dovoliť školské potreby. Podobných organizácií pôsobí v tomto takzvanom „kmeňovom páse“ (tribal belt) viac. Tam, kde deti či rodiny prešli ich workshopmi a vzdelávaním, si postupne osvojili aj pojmy ako „adivasi“ a s nimi spojenú politickú identitu pôvodných obyvateľov. To som si pracovne označila ako „kontamináciu“ – nie v zmysle niečoho negatívneho, skôr ako metaforu vplyvu vonkajšieho diskurzu.

Chcela som preto zámerne vyhľadať aj oblasti, kam pôsobenie mimovládnych organizácií nedosiahlo a kde ľudia s pojmom „adivasi“ ani „indigenizmus“ príliš neoperovali. Keď som sa ich pýtala, ako sa sami identifikujú, väčšinou nehovorili v pojmoch veľkej kultúrnej identity či nároku na pôdu, ale skôr veľmi prakticky – o rodinných vzťahoch, usporiadaní domácnosti, o tom, ako si dokážu vypestovať bavlnu alebo predať dobytok. Bola v tom celá škála: od komunít, ktoré si aktivisticky pestujú vlastnú písanú literatúru v jazyku rathvi (zapisovanom gudžarátskym písmom), až po ľudí, ktorí žili deň za dňom bez akéhokoľvek povedomia o kategórii „adivasi“. Zaujímavý bol aj generačný rozdiel v rámci jednej rodiny – u jedného z mojich informátorov z odľahlej oblasti pri hranici s Madhjapradéšom rodičia nikdy nechodili do školy, zatiaľ čo on sám mal možnosť ísť študovať, čo formovalo úplne odlišné videnie tejto problematiky medzi generáciami.

Návraty a plynulosť terénneho výskumu

Ako prebiehal váš terénny pobyt v čase – bola to jedna súvislá cesta, alebo sa striedali pobyty a návraty domov?

Doktorandské štúdium malo štandardnú štvorročnú dĺžku, no v teréne som napokon strávila spolu takmer tri roky, rozdelené na niekoľko pobytov. Vracala som sa domov len na nevyhnutne krátke obdobia, napríklad kvôli štátnicovým formalitám, a čoskoro nato som sa vždy vrátila späť do Indie na ďalšie mesiace.

Antropológia v profesijnom živote

Ako dnes uplatňujete sociálnu antropológiu vo svojom pracovnom živote?

Momentálne pôsobím v mimovládnej organizácii, ktorá sa venuje integrácii utečencov a ľudí s odlišným pôvodom na Slovensku – právne, jazykovo aj kultúrne. Teoretická príprava, ktorú som počas štúdia získala aj v oblasti migrácie, mi pomohla dostať sa k tejto práci, a časom som si začala uvedomovať, že na svoju prácu sa čoraz viac pozerám aj cez antropologickú optiku. Antropológia podľa mňa predovšetkým pomáha byť kultúrne citlivý – a práve to je v práci s ľuďmi odlišného pôvodu kľúčové.

Čo by ste odkázali súčasným alebo budúcim študentom sociálnej antropológie?

Často počúvam, že vysoká škola človeku „nedala nič do života“, že všetko naučí až prax. Ja si však myslím opak – práve náš odbor mi dal veľmi veľa vhľadu do toho, ako funguje spoločnosť, a to v širšom zmysle: naučil ma prístup k veciam, otvorenosť, schopnosť načúvať a nazerať na jednu tému z viacerých uhlov. Tento spôsob analýzy podľa mňa neponúka veľa iných odborov. Antropológia sa navyše dá praktizovať úplne bežne, v každodennom živote – či už pozorujeme dianie v obchode, alebo sa venujeme extrémne vzdialenej komunite, akou boli pre mňa kmene v Gudžaráte. Práve táto všestrannosť a citlivosť k rôznym perspektívam je podľa mňa jedným z najcennejších prínosov, ktoré antropológia poskytuje.

Rozhovor s Denisou Charbó viedla Daša Bombjaková.