Filip je doktorandom sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa venuje postsocialistickému priestoru, núteným migráciám po juhoslovanských vojnách a spoločenským konfliktom v regióne bývalej Juhoslávie. V rozhovore sa dočítate o jeho ceste od štúdia histórie v Srbsku k sociálnej antropológii, o skúsenostiach z terénnych výskumov aj o živote medzi Srbskom a Slovenskom.
Na škole sme antropológiu spomínali len v rámci biológie ako prírodnú vedu o ľudskom tele. Keď mi partnerka najprv vysvetľovala, o čo ide, pýtal som sa, v čom sa líši od sociológie? Postupne som zistil, že metodológia je zvyčajne dosť odlišná, a že antropológia pracuje skôr holisticky a kvalitatívne na mikroúrovni. Snaží sa pozerať na problém z viacerých uhlov naraz. To ma zaujalo. Tiež sa mi páčilo pekné splynutie historického pohľadu s množstvom ďalších kritických prístupov k spoločenským procesom. V antropológii som jednoducho videl ideálnu vedu pre seba – dokonca jediný dôvod, pre ktorý som bol ochotný vrátiť sa na výšku.
Čo ťa viedlo ku rozhodnutiu ísť študovať sociálnu antropológiu?
Pôvodne som študoval históriu v Novom Sade v Srbsku. Vydržal som tam jeden semester, približne šesť mesiacov. Históriu som mal veľmi rád a milujem ju doteraz, ale tá katedra mi nesadla. Boli tam ideologické konflikty a silná prítomnosť nacionalizmu. Nemal som pocit, že ide o skutočnú vedu, čo ma nesmierne sklamalo. Skôr to pôsobilo tak, že dejiny sa interpretovali cez dosť výraznú nacionalistickú prizmu s minimálnou až žiadnou kritickou reflexiou. Nehovorím, že tam neboli aj dobrí učitelia a učiteľky, ale nestačilo mi to, aby som tam zostal. V tom období sa mi zároveň menili životné plány, dokonca aj celkový pohľad na život. Nevedel som, či chcem zostať v Srbsku, aj kvôli neustále neistej politickej situácii. Nakoniec som sa rozhodol štúdium ukončiť a hľadať inú cestu, ktorá ma neskôr priviedla k sociálnej antropológii na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.
Poďme ešte viac od začiatku, aký bol tvoj študijný priebeh predtým?
Pochádzam zo Srbska, z vojvodinského mestečka Novi Bečej, kde som absolvoval základnú školu. Na strednej škole v Zrenjanine som študoval právny odbor. Učili sme sa veci, ktoré sa preberajú aj na právnickej fakulte, len v takej jednoduchšej forme. V tom čase som bol presvedčený, že pôjdem na právo a budem právnikom. Niekedy v druhom ročníku sa to ale začalo meniť. Postupne som si uvedomil, že ma viac priťahujú sociálne a humanitné vedy, ktoré tiež boli v kurikule silne zastúpené, hlavne história, sociológia, dokonca aj filozofia. Tesne pred koncom strednej som stále nemal úplne jasno, čo chcem robiť, ale história mi dávala najväčší zmysel. Najviac ma bavili moderné dejiny, tak som sa rozhodol ísť týmto smerom. Neuvažoval som nad tým z hľadiska uplatnenia, skôr som sa riadil tým, čo ma zaujíma a čo ma baví čítať a skúmať.
Čo nasledovalo potom?
Po odchode z histórie som mal pauzu približne dva roky, od 2016 do 2018. Bol to čas zotavovania a hľadania. Dosť som cestoval a skúšal rôzne veci, aj také, ktoré ma predtým takmer ani nezaujímali. Napríklad som začal čítať prírodovedeckú literatúru, len preto, že som mal čas a chcel som skúsiť niečo nové. Zároveň moja partnerka už vtedy študovala na Slovensku v Trnave, takže som sem často chodil. Bratislava aj Trnava sa mi páčili, aj keď spätne vidím, že som mal trochu skreslený obraz o tom, aký tu je život. Pohyboval som sa skôr v alternatívnej scéne, takže som tie mestá vnímal cez túto optiku. Keď som sa sem presťahoval a začal tu žiť, uvedomil som si, že realita je o niečo komplexnejšia a iná v dennodennom živote.
Ako si sa dostal konkrétne k antropológii?
Najprv som sa dostal k sociológii, alebo skôr sociálnej histórii. Popritom som čítal politickú literatúru, najviac anarchistickú. Veľmi ma zaujal David Graeber, ktorý mimochodom bol antropológ. Cez jeho politické texty s dôrazom na radikálnu predstavivosť som sa potom dostal aj k antropológii ako takej. Najdôležitejšiu rolu však zohrala moja partnerka, ktorá sa o antropológiu už predtým zaujímala. Dovtedy som vlastne ani presne nevedel, čo sociálna antropológia je. Na škole sme antropológiu spomínali len v rámci biológie ako prírodnú vedu o ľudskom tele. Keď mi partnerka najprv vysvetľovala, o čo ide, pýtal som sa, v čom sa líši od sociológie? Postupne som zistil, že metodológia je zvyčajne dosť odlišná, a že antropológia pracuje skôr holisticky a kvalitatívne na mikroúrovni. Snaží sa pozerať na problém z viacerých uhlov naraz. To ma zaujalo. Tiež sa mi páčilo pekné splynutie historického pohľadu s množstvom ďalších kritických prístupov k spoločenským procesom. V antropológii som jednoducho videl ideálnu vedu pre seba – dokonca jediný dôvod, pre ktorý som bol ochotný vrátiť sa na výšku.
Výskum, témy záverečných prác a postsocialistický priestor
Ktorým témam si mal počas štúdia najbližšie?
Nikdy som sa nechcel uzavrieť do jednej úzkej oblasti, hoci ma najviac zaujímali politické a ekonomické témy a rôzne spoločenské konflikty, najmä v postsocialistickom prostredí. Moja bakalárska práca sa zaoberala v tom čase novootvoreným obchodným centrom v Novom Sade. Skúmal som konflikty sprevádzajúce jeho „život“, ktoré vyplývali z odlišných skúseností, záujmov a pohľadov na funkciu a význam urbánneho priestoru. Takže nešlo ani tak o samotné nákupné praktiky, skôr o širšie priestorovo-politické súvislosti. Zaujímalo ma v podstate, ako rôzni aktéri vnímajú zmeny v meste a svoje postavenie v rámci postsocialistickej transformácie. Neskôr, teda v magisterskom a doktorandskom výskume, som sa viac venoval migráciám, konkrétne tým núteným v dôsledku juhoslovanských vojen. Životné skúsenosti a vzťahy vysídlených osôb z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny či Kosova súčasne žijúcich vo Vojvodine sa stali stredobodom môjho záujmu. Prežívanie politicko-ekonomickej neistoty, budovanie väzieb, ako aj inštitucionálna či etnicko-náboženská dynamika tvorili hlavnú problematiku týchto výskumov.
Do akej miery ťa ovplyvnilo prostredie, v ktorom si vyrastal?
Dosť výrazne. Nacionalizmus a celkovo spoločenské napätia boli súčasťou každodenného života od môjho detstva. Zároveň tam ale vždy existoval aj odpor voči takémuto statusu quo vyjadrovaný nielen prostredníctvom otvorených protestov, ale aj bežných rodinných príbehov, alternatívnej hudby či skate kultúry. Vždy som to vnímal ako dialektickú a komplexnú záležitosť, obzvlášť v takom sociálne a kultúrne rozmanitom prostredí, v ktorom som vyrastal. Aj preto sa tým témam teraz venujem vedecky, aby som lepšie porozumel realite, ktorá sa v politických diskurzoch často javí ako večný zápas medzi ostro vymedzenými nepriateľskými skupinami.
Aký bol tvoj prvý terénny výskum?
Prvý väčší výskum bol teda ten bakalársky a trval niečo viac ako mesiac. Avšak už predtým som mal menšie skúsenosti v rámci vysokoškolských kurzov a ústavných projektov, medzi ktorými bol napríklad aj veľmi zaujímavý medzinárodný tímový experimentálny výskum v Srbsku. Vždy si s radosťou spomínam aj na kratší výskum týkajúci sa futbalovej komunity Kozmos v Bratislave. Ide o amatérsky klub s mužským aj ženským tímom, ktorý vznikol ako reakcia na komerčný a násilný nacionalistický futbal. Fungujú komunitne, demokraticky a nemajú klasickú vertikálnu hierarchiu, takže každý člen alebo členka sa podieľa na chode klubu. Pre mňa bol ten výskum zo začiatku možno aj trocha stresujúci, pretože som vtedy nepoznal veľa ľudí mimo fakulty a úzkeho priateľského kruhu. Už samotné nadväzovanie kontaktov bolo skutočnou výzvou. Predsa len som si povedal, že ide o ľudí s podobným nastavením a nemám sa čoho báť. Nakoniec som sa ocitol v prostredí, kde som si mohol precvičovať svoje začiatočnícke metodologické zručnosti bez strachu, že narazím na výsmech alebo odsúdenie. Bola to pre mňa veľmi príjemná a prínosná skúsenosť.
Venoval si sa aj aktivitám, ktoré sa prepájali s antropológiou mimo štúdia?
Bol som aktívny v Slovenskej asociácii sociálnej antropológie, kde som sa venoval najmä tvorbe obsahu na webe. Pracovali sme napríklad na antropologickom slovníku, ktorý sme zverejňovali na webe a v ktorom sme sa snažili vysvetliť základné pojmy čo najzrozumiteľnejšie aj pre ľudí mimo odboru. Popri tom sme organizovali rôzne popularizačné prednášky a workshopy, nielen na fakulte, ale aj vo verejných priestoroch, napríklad v Univerzitnej knižnici. Kolegyne pripravovali aj olympiádu sociálnej antropológie pre stredné školy, ktorá mala výbornú odozvu. Momentálne som aktívny v komunitnom priestore Bunt, ktorý združuje rôzne aktivistické kolektívy venujúce sa antifašizmu, environmentálnym problémom, kvír oslobodeniu či právam pracujúcich. Fungujeme na princípoch dobrovoľnej komunitnej spolupráce, všetko si robíme sami, čo zahŕňa aj veľa fyzickej práce. Je zaujímavé, že mnohí ľudia, ktorí sa tam stretávajú, pochádzajú práve z akademického, dokonca aj antropologického prostredia.
Život medzi dvoma krajinami a akademickým prostredím
Ako si sa aklimatizoval v Bratislave?
Najväčšou výzvou bol jazyk. Mal som len základy slovenčiny a veľakrát som sa dostával do situácií, v ktorých som sa nechcel veľmi socializovať, lebo som si nebol istý formou svojej komunikácie. Tým, že som sa nesocializoval, som sa jazyk učil ťažšie, čím sa v podstate vytvoril začarovaný kruh. Slovenčinu som sa naučil hlavne v akademickom prostredí, takže bola skôr formálna. V bežnej komunikácii to potom pôsobilo trochu neprirodzene a niekedy to komplikovalo aj vzťahy mimo školy. Časom sa to však zlepšilo, najmä vďaka brigádam a oddychu od akadémie.
Kam ťa zaviedla cesta po magisterskom štúdiu?
Pokračoval som na doktorát. Už počas bakalárskeho štúdia som vedel, že by som sa chcel venovať vedecko-výskumnej práci, aj keď nie nevyhnutne iba v akademickom prostredí. Zvažoval som, či zostať v Bratislave alebo ísť inde. Nakoniec som zostal, aj kvôli kolektívu. Niektorí mi odporúčali odísť do zahraničia, ale ja som to vnímal tak, že Slovensko je pre mňa už zahraničie. Zároveň ma odrádzala aj predstava, že by som musel opäť prejsť nejakým byrokratickým procesom ako cudzinec v inej krajine.
Prečo má podľa teba zmysel študovať sociálnu antropológiu?
Je to veľmi pestrá disciplína, čo sa týka prístupov aj metodológie. Pomáha lepšie chápať spoločenské javy a problémy z rôznych uhlov v priamom kontakte s ľuďmi, ktorí to všetko, o čom premýšľame a píšeme, reálne zažívajú. Pestovanie kritickej reflexie je tiež jej silnou stránkou. Ak sa bavíme o uplatnení, táto otázka pre mňa nikdy nebola kľúčová. Vnímal som to tak, že pokiaľ sa mi podarí zamestnať sa v akadémii, budem za to vďačný, ale ak to nevyjde, viem sa zamestnať aj inými spôsobmi. Preferoval by som však zostať vo vedecko-výskumnom prostredí, ktoré je teraz, žiaľ, veľmi prekérne.
Vedel by si odporučiť nejaké svoje dielo alebo výstup, ktorý by si dal prečítať niekomu, kto sa zaujíma o antropológiu?
Ak naozaj musím… Okrem kratších esejí, recenzií a záverečných prác som zatiaľ publikoval len jednu poriadnu štúdiu s názvom Social (De)precarisation in the Context of Post-Yugoslav Forced Migrations: Narratives from Vojvodina, ktorá vychádza z môjho magisterského výskumu. Venujem sa v nej dôsledkom vojny a nútených migrácií do Vojvodiny, najmä dynamike zániku a vytvárania nadnárodných sociálnych vzťahov, ako aj spôsobom osobného vyrovnávania sa s rôznymi súčasnými politickými tlakmi. Mohla by preto zaujať niekoho, kto sa venuje každodenným formám dialektiky medzi nacionalizmom a aktívnym budovaním koexistencie v neistých časoch.
Ako vidíš svoju budúcnosť?
Najprv potrebujem dokončiť dizertačnú prácu. Bez toho nemá zmysel riešiť ďalšie plány. Rád by som zostal vo vedecko-výskumnom prostredí, ale situácia na Slovensku nie je ideálna a možností v súčasnosti nie je veľa. Premýšľal som aj nad odchodom do zahraničia, ale ako som už spomínal, nechce sa mi znovu riešiť byrokracia, ktorá nemusí mať úspešný koniec. Zároveň som otvorený aj iným možnostiam – šoférovanie MHD je tiež skvelé. Je to trochu humor, ale zároveň aj pripomienka toho, že nikdy presne nevieš, kam sa veci posunú. Aj keby som robil niečo mimo odboru, s antropológiou by som zostal v intímnom kontakte aspoň prostredníctvom čítania a spôsobu, akým premýšľam o svete.
Rozhovor s Filipom Boberićom viedol Ladislav Točka.