Ines je doktorandkou na Ústave sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a členkou rady SASA. Venuje sa najmä oblasti ekonomickej antropológie a zaujíma sa o otázky týkajúce sa migrácie, práce či genderu. V rozhovore s Ines sa dozviete, ako sa dostala k štúdiu sociálnej antropológie, o jej dizertačnej práci, ale napríklad aj o tom, aké úskalia prináša terénny výskum.
Sociálna antropológia je pre mňa disciplínou, ktorá nám pomáha kritickým spôsobom uchopiť sociálnu realitu, v ktorej žijeme. Pomáha nám zistiť, aký je svet rozmanitý a ako v jednom svete existujú rôzne sociálne reality. Učí nás, ako sa pozerať na rozmanitosti objektívnejšími okuliarmi.
Ako si sa dostala k štúdiu sociálnej antropológie?
Ja som dlho nevedela, čo je to sociálna antropológia. Avšak, v štvrtom ročníku na gymnáziu som mala možnosť zúčastniť sa na projekte Výskumná stanica Petnica, čo je projekt v Srbsku zameraný na popularizáciu vedy medzi stredoškolákmi*čkami. Pôsobili tam vedkyne a vedci z rôznych inštitúcií, ktorí majú za úlohu nasmerovať mladých ľudí na nejakú výskumnú činnosť. Funguje to tak, že im napíšete list o sebe, zašlete esej, vyplníte dotazníky a oni vám pridelia program, na ktorý sa podľa výsledkov najviac hodíte. Mne pridelili práve sociálnu antropológiu, tak som si začala vyhľadávať a čítať o tom, aká je to veda.
Ja som sa aj na gymnáziu zameriavala na spoločenské vedy, takže tento zážitok bol pre mňa skvelý. Mali sme tam možnosť učiť sa aj diskutovať so špičkovými vedcami a výskumníčkami z našej oblasti. Tak som sa dostala k sociálnej antropológii, no neskôr som išla študovať dejiny umenia a vyštudovala som ich na bakalárskom a magisterskom stupni. Keď som nastúpila na magistra, rozhodla som sa, že predsa len skúsim aj tú sociálnu antropológiu, lebo ma to veľmi lákalo. Tak som sa dostala na FSEVku, kde som vyštudovala bakalársky stupeň. Momentálne som na doktoráte v treťom ročníku.
Čo pre teba znamená sociálna antropológia?
To je ťažká otázka. Sociálna antropológia je pre mňa disciplínou, ktorá nám pomáha kritickým spôsobom uchopiť sociálnu realitu, v ktorej žijeme. Pomáha nám zistiť, aký je svet rozmanitý a ako v jednom svete existujú rôzne sociálne reality. Učí nás, ako sa pozerať na rozmanitosti objektívnejšími okuliarmi. To je v skratke to, čo pre mňa znamená sociálna antropológia.
Ako si sa cítila počas prvého terénneho výskumu?
Prvý výskum bol pre mňa strašidelný. Ja som vedela, že antropológovia a antropologičky robia terénny výskum, ale odkladala som to v hlave a hovorila som si, že keď to príde, budem to riešiť. A potom to prišlo. Ja som introvert a mám strach z neznáma. Mala som sa stretávať s ľuďmi, klopať im na dvere, byť extrovertná a získavať informácie, ktoré sú častokrát nepríjemné. Čiže bolo to pre mňa strašidelné, ale po týždni sa z toho stala moja každodennosť a začala som to brať ako svoju prácu. Takýmto spôsobom som sa tomu celému prispôsobovala.
Venovala som sa srbskej komunite na Slovensku, konkrétne som skúmala tému pracovnej migrácie zo Srbska na Slovensko a rôzne sociokultúrne a ekonomicko-politické aspekty tejto migrácie. Je to téma, ktorej sa dodnes venujem aj na doktoráte.
Čomu si sa venovala v diplomovej práci?
Ja som magisterský stupeň absolvovala z dejín umenia, takže som po bakalárovi z antropológie šla hneď na doktorát, čo bolo niečo, čo som nečakala, a tým pádom to bolo aj trochu strašidelné pre mňa. Veľmi som si na začiatku neverila, ale mám skvelého školiteľa a ľudí okolo mňa, ktorí mi ukázali, že to zvládnem, a že na to mám.
Mala si nejaké problémy počas terénneho výskumu?
Áno, mala som, a myslím si, že je to problém, o ktorom sa nerozpráva dostatočne v antropologickom svete. Vyzdvihnem jeden, s ktorým sa stretávam v teréne, a ktorý súvisí s témou rodu. Keďže som výskumníčka zaoberajúca sa rôznymi rodovými aspektami, veľkou otázkou pre mňa je, ako je to byť mladou ženou v teréne. Myslím si, že v našich zemepisných šírkach stále niekedy vládne obraz antropológa ako bieleho muža v strednom, resp. staršom strednom veku, ktorý sa dostáva do rôznych situácií, častokrát aj nebezpečných, a je to prezentované ako akési dobrodružstvo.
Keď čítame rôzne „epické antropo príbehy“, ktoré vznikli z terénov mužských antropológov, sú tam rôzne situácie, pri ktorých som si počas štúdia povedala, že ja ako žena by som nevedela byť v takej situácii a cítiť sa bezpečne. Antropologičky o tejto téme hovoria už dlhé desaťročia, no myslím si, že stále nereflektujeme dostatočne kriticky fakt, že žijeme v patriarchálnom systéme, kde žena výskumníčka má iné postavenie v teréne ako výskumník, a častokrát zažíva veľmi nepríjemné situácie, ktoré by mužským výskumníkom ani nenapadli.
Napríklad, počas bakalárskeho výskumu a rovno počas prvého môjho rozhovoru sa mi udiala jedna nepríjemná situácia. Absolvovala som rozhovor s mužom, ktorý prebehol úplne v poriadku a vracala som sa z terénu domov vlakom. On mi najprv napísal, že sa tešil z nášho rozhovoru, čo bolo v poriadku, ale veľmi rýchlo to začalo eskalovať a on mi začal vypisovať veľmi nevhodné správy každý deň. Bolo to nielen otravné, ale aj demotivujúce pre mňa ako mladú ženu v teréne, lebo som sa začala pýtať, či vôbec má zmysel robiť terénny výskum, ak sa budem pravidelne stretávať s takýmito príhodami každodenne.
Druhá nepríjemná skúsenosť sa udiala počas dizertačného výskumu. Bola zima a už o šiestej bola tma. Mala som rozhovor s participantom, ktorý bol aj tak o ničom, lebo sa so mnou nechcel veľmi rozprávať, a akoby čakal iba kedy to skončí aby ma mohol odprevadiť na stanicu, čo som najprv odmietla, avšak on však na tom trval, tak sme išli spolu.
Mala som z toho zlý pocit, lebo sme sa začali dostávať do uličky, ktorá nemala ani osvetlenie. Strašne som sa zľakla a rozmýšľala som, čo mám robiť. Zapla som si mapu a videla som, že ma vedie opačne ako bola stanica. V tom okamihu som si povedala, že ho musím konfrontovať, čo on nečakal a celý bol zmätený, tak ma ani nepozdravil a odišiel. V takýchto situáciách je dobre mať zapnutú funkciu zdieľania vašej polohy na mape, aby blízki ľudia vedeli, kde ste, a byť v neustálom kontakte s niekým blízkym, keď sa ocitnete v teréne.
Takže toto sú dve nepríjemné situácie, ale väčšinou mám pozitívne skúsenosti. Také pozitívne je napríklad budovanie vzťahov s ľuďmi v teréne a počúvanie ich životných príbehov. Stala sa taká príhoda, keď som sa rozprávala s manželským párom a tí mali syna. On bol tak starý ako ja a žil v Srbsku. Postupne sme sa o tom rozprávali a po čase vyhlásili, že si ma adoptovali, lebo im chýba syn. Kedykoľvek som ku nim prišla, milo ma privítali. Samozrejme, to je tiež etická téma o tom, kde je tá hranica nadviazania vzťahov, či sa máme s informátormi kamošiť alebo je to len taká profesionálna interakcia.
Prečo si si vybrala túto tému na bakalársky výskum?
Túto tému som si vybrala, lebo mi je blízka. Ja sama som migrantka, ktorá prišla zo Srbska na Slovensko, a preto tá téma rezonovala u mňa aj na osobnej úrovni. Má to svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky. Tá negatívna stránka je o tom, že sa človek ťažšie vie odosobniť a nazerať na tú kultúru objektívnejšie. Keďže ja pochádzam z tej kultúry, mám nasadené nejaké okuliare a neviem sa pýtať otázky, ktoré by sa vedel pýtať človek zo Slovenska.
Ale antropológia dnes už nie je len o tom, že pôjdeme niekde na ostrov v Afrike či Ázii a budeme tam skúmať nejaký kmeň. Je to samozrejme v poriadku, ale nie je to jediné, čo môžeme robiť. Mňa zaujíma predovšetkým tá antropológia doma, a moja téma je pre mňa antropológia doma v tom najužšom zmysle slova, lebo skúmam ľudí ako ja, ktorí žijú na rovnakej relácii ako ja, migrujú na rovnakej relácii ako ja. Ja s mojimi participantkami a participantmi aj častokrát cestujem zo Srbska na Slovensko a opačne, teda aj v tomto prostredí robím zúčastnené pozorovania.
Čo si zistila počas bakalárskeho výskumu?
Ja som skúmala, či sú migranti a migrantky zo Srbska transnacionálni migranti. To je vlastne taký teoretický koncept, ktorý hovorí o tom, že migranti a migrantky si častokrát budujú sociálne polia, ktoré presahujú hranice viacero štátov a slobodne sa cez tieto hranice pohybujú, ale skôr v tom metaforickom zmysle, teda cez hranice sociálnych systémov.
V minulosti sa o migrantoch a migrantkách písalo ako o ľuďoch, ktorí keď migrujú prechádzajú procesom kultúrnej asimilácie. Ja som chcela ukázať, že to tak nie je vždy. Zaujímalo ma, ako títo ľudia udržujú sociálne networky a polia v dvoch krajinách, a ako to v praxi vplýva na ich spoločenskú identitu. Skúmala som rôzne oblasti, napríklad ekonomické, keďže som zisťovala, či posielajú peniaze domov a čo sa s tými peniazmi deje, či do niečoho investujú, či si za ne stavajú dom alebo či ich posielajú rodine. Cez takéto transakcie sa môžeme veľa dozvedieť o tejto komunite.
Zároveň som skúmala kultúrne vzorce, či sa podieľajú na nejakých aktivitách, ktoré súvisia so srbskou kultúrou na Slovensku, či majú nejaké združenia. Mojim cieľom bolo zmapovať túto komunitu, lebo sa jej v rámci antropologického výskumu nikto podrobnejšie nevenoval. Myslím si, že tento cieľ som splnila.
Na doktorandskom výskume si skúmala toto isté?
Výskum som robila v rovnakej komunite, ale zameranie bolo trochu užšie. Na doktoráte sa zaoberám rodovými aspektami migrácie, a ako transnacionálna migrácia vplýva na rodové vzorce správania a či sa rodová dynamika mení v dôsledku transnacionálnej migrácie. To je taká hlavná otázka, ktorú mám v hlave, keďže píšem dizertačnú prácu.
Je to téma, ktorej sa nikto nevenuje, preto je to ťažké. Nerobím žiadnu aplikovanú tému, preto si nemyslím, že táto téma bude nejaká revolučná, ale myslím si, že aj neaplikované výskumy majú veľké miesto v tejto disciplíne a je potrebné ich robiť.
Čo by si chcela robiť po ukončení doktorandského štúdia?
To je otázka, s ktorou zápasím už dlho. Akademická sféra má svoje pozitíva aj negatíva, asi ako aj každá iná. Myslím si, že nie som úplne akademický typ v niektorých veciach, ale sa mi zároveň niektoré aspekty akademickej a výskumnej práce veľmi páčia. Chcela som však skúsiť aj to, ako je pracovať mimo sféry výskumu, takže momentálne napríklad pracujem ako projektová manažérka na univerzite Komenského, ale nevenujem sa na tejto pozícii výskumnej práci. Takže nemám ešte odpoveď na otázku, čo chcem robiť, ale si zároveň myslím, že je to v poriadku, a nemusím mať naplánovanú celú moju budúcnosť. Momentálne sa venujem mojej dizertačnej práci a teším sa na všetko, čo ma v budúcnosti čaká.
Rozhovor s Ines Chrťan viedla Sára Mikuškovičová