Juraj Buzalka je sociálny antropológ, profesor na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa dlhodobo venuje nacionalizmu, náboženstvu, populizmu a spoločenským zmenám v postsocialistickom priestore. V rozhovore hovorí o svojej ceste od politológie k antropológii, o vzniku Ústavu sociálnej antropológie v Bratislave aj o tom, prečo by podľa neho mali akademici vstupovať do verejného priestoru.

Prvý terénny výskum som robil v Príbelciach pri Veľkom Krtíši. Strávil som tam asi dva týždne. Býval som u jedného starého mládenca, kamaráta môjho otca. Bolo to celé dosť romantické. Nemal som peniaze, on mi varil polievky a ja som sa snažil pochopiť konfesionálnu identitu miestnych ľudí. Dnes už však viem, že to ešte nebol poriadny terénny výskum. Skôr to bola návšteva terénu. Skutočný terénny výskum prišiel až v juhovýchodnom Poľsku. Tam som žil štrnásť mesiacov. Absolvoval som všetky fázy dlhodobého komunitného výskumu. 

Od politológie k sociálnej antropológii

Čo vás viedlo k rozhodnutiu ísť študovať sociálnu antropológiu?

To je dobrá otázka. Možno už samotná možnosť, že sa to vôbec dalo študovať. Ja som chodil na vysokú školu v deväťdesiatych rokoch, keď sa celý systém prestavoval, vrátane univerzitného. Sociálne a humanitné vedy boli dovtedy úplne v područí bývalého režimu. Boli nástrojom propagandy. Pár ľudí síce robilo relatívne nezávislú prácu v akejsi šedej zóne, niečo napríklad existovalo v sociológii, ale stále to bola marxistická sociológia. Historiografia bola ideologická. Nič také ako slobodné spoločenské vedy v podstate neexistovalo. Ja som teda nabehol na štúdium toho, čo bolo práve možné. V roku 1993 alebo 1994 som sa hlásil na politológiu a žurnalistiku, čo bola vtedy nová možnosť. Etnológia síce existovala, ale prechádzala krízovým obdobím. Celkom nevedela, čím vlastne je. Delila sa na takú národoveckú časť a mnohí etnológovia boli aktívni v nacionalistických kruhoch. Ešte sa to nevedelo preorientovať na kozmopolitnú antropológiu, ktorá začala postupne zaujímať mňa. Až niekedy okolo rokov 1999 – 2000 sa otvorila možnosť doktorandského štúdia etnológie. Prihlásil som sa tam z politológie, hoci som nepredpokladal, že ma zoberú. Nakoniec ma však prijali. Chcel som študovať konfesionálne vzťahy na Slovensku, konflikty medzi náboženstvom, politikou a spoločenskou zmenou. Chcel som to robiť trochu inak než politológovia, a preto som išiel na etnológiu. Potom už bol len krok k antropológii. Nadácia otvorenej spoločnosti spolu s britským ministerstvom zahraničných vecí a Univerzitou v Sussexe ponúkala magisterské štúdium sociálnej antropológie aj so štipendiom. Prihlásil som sa. Ešte som poriadne nevedel po anglicky, ale to som dobehol za jedno leto a krátko po páde dvojičiek v roku 2001 som odišiel študovať sociálnu antropológiu do Británie. Ostatné sú už dejiny.

Poďme ešte viac od začiatku. Aký bol váš študijný priebeh predtým?

Skončil som dvojodborové štúdium politológie a žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v roku 1999. Vtedy ešte bakalársky systém nefungoval úplne tak ako dnes. Po škole som sa prihlásil na doktorandské štúdium v Ústave etnológie SAV. Neskôr som sa dostal do Sussexu na magisterské štúdium a odtiaľ som sa prihlásil na doktorandské štúdium v Halle. Bola to síce nemecká univerzita, ale išlo o Max Planck Institute, veľmi profilujúci výskumný inštitút. Prihlásil som sa tam preto, že riaditeľom bol Chris Hann, jedna z najväčších osobností postsocialistickej antropológie. Chcel som študovať práve pod jeho vedením. Tým pádom som bol šesť rokov mimo Slovenska.

Ako ste sa dostali k vzniku a budovaniu Ústavu sociálnej antropológie?

Zvažoval som, či zostať v zahraničí a snažiť sa o nejaké umiestnenie alebo postdoky. To sa však nedá hneď. Potom prišla ponuka z Bratislavy, kde profesor Martin Kanovský, vtedy ešte docent, a Juraj Podoba, ktorý bol v tom čase odborným asistentom, zakladali tento Ústav sociálnej antropológie a zavolali mňa ako tretieho. Juraj Podoba mal miesto v SAV, takže povedal, že nastúpi o rok neskôr, lebo to súviselo s tým, že sa musel najskôr otvoriť prvý ročník a následne druhý ročník, z čoho sa potom financovali pracovné miesta vyučujúcich. Martin Kanovský to vlastne celé založil. Juraj Podoba navrhol, aby som prvý rok zobral ja. Čiže ja som bol druhý a Juraj Podoba tretí, a tak sme vlastne rozbehli tento ústav. Bolo to v roku 2006. Dostávali sme smiešne peniaze, z ktorých sa nedalo žiť. Ja som pritom prišiel z blahobytu v Nemecku. Našťastie som mal niečo ušetrené a mal som kde bývať v Pezinku, inak by som to nezvládol. Popri práci akademického vyučujúceho som sa mohol venovať aj iným projektom. Robil som rôzne aplikované výskumy, v ktorých som využíval antropologické skúsenosti. Pokračoval som aj v mimovládnom sektore. Robili sme projekty o Schengene, extrémizme a rôzne ďalšie veci, na ktoré boli grantové peniaze, slovenské alebo z nórskych fondov. Spolupracoval som s výskumným centrom Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, kde som bol spolupracovníkom už od roku 1997, okrem tých šiestich rokov, keď som bol v zahraničí. Zároveň sme si pri nástupe na univerzitu dohodli, že môžem chodiť na krátkodobé postdoky. Bol som všade možne, kde boli štipendiá. Tri mesiace vo Viedni mi pomohli financovať ďalšie tri mesiace doma, potom nasledovali Helsinky a podobne. Nemusel som byť úplne závislý od učiteľského platu, pretože ten bol naozaj smiešny. Neskôr som dostal veľký európsky grant, myslím, že to bolo niekedy okolo roku 2009, a ten vlastne zasanoval aj naše pracovisko. Prišlo veľa peňazí. Dnes by to možno nebolo veľa, ale vtedy to boli obrovské peniaze. Konečne som mal normálny plat po neviem koľkých rokoch.

Ako ste sa dostali konkrétne k antropológii?

Bolo to postupné. Nebol som veľmi spokojný s vysvetleniami, ktoré ponúkala politológia. Dnes už viem prečo, ale vtedy som to iba intuitívne cítil. Politológia často používala hotové západné teórie a koncepty, ktoré potom buď sedeli, alebo nesedeli. Mňa však zaujímala perspektíva samotných ľudí. Zaujímalo ma, ako rozmýšľajú a ako prežívajú vzťahy medzi náboženstvom, politikou a sociálnou zmenou. Mal som veľké šťastie na učiteľov. Magisterskú prácu mi viedla Soňa Szomolányi, ktorá bola veľmi progresívna. Prinášala nové paradigmy do politológie a venovala sa elitám a politickej kultúre. Veľmi ma ovplyvnil aj Vladimír Krivý. Napísal knihu Slovensko a jeho regióny o súvislostiach volebného správania, ktorá na nás ako študentskú generáciu veľmi zapôsobila. Mali sme s ním semináre a veľa sme diskutovali. Títo dvaja ľudia vo mne prebudili záujem o sociálne a kultúrne faktory politiky. Obaja boli sociológovia, takže sociológia mi bola blízka a antropológia bola v britskom kontexte veľmi blízka kvalitatívnej sociológii. U nás sa stále viac robil národopis, teda zaznamenávanie ľudovej kultúry, folklóru a etnických skupín, akoby záchrana pozostatkov agrárnej minulosti. Antropológia bola iná. Nešlo o definovanie národa, ale o pochopenie toho, ako vzniká, funguje a mení sa spoločnosť. Mal som šťastie aj na školiteľa Juraja Podobu, ktorý bol progresívny a ešte relatívne mladý vedec. V akadémii je totiž veľmi dôležité, z akej školy človek vychádza a na koho nadväzuje.

Akým témam ste sa venovali vo svojich rôznych záverečných prácach?

Magisterskú prácu som ešte na politológii robil o populizme a jeho vzťahu k náboženstvu v postsocializme. Snažil som sa vtedy vysvetliť, prečo bolo Slovensko také populistické. Vtedy bol ešte Vladimír Mečiar pri moci, alebo to bolo krátko po tom, čo padol. Dnes je to vlastne znovu aktuálne, keď tu máme Fica už šestnásť rokov a je to veľmi podobný štýl politiky, aký mal Vladimír Mečiar. Potom som magisterskú prácu z antropológie napísal ako rozšírenú a prerobenú verziu svojej politologickej práce, ale už s použitím antropologických teórií a sociálnohistorických prístupov. Čiže som to celé rozšíril a pozeral sa na to trochu inak. Stále som riešil populizmus a jeho vzťah k náboženstvu v postsocializme. Bol som veľmi hrdý na svoju prvú anglickú publikáciu. Dlho som ju písal a opravoval. Pomáhal mi môj školiteľ Jeff Pratt. Vyšlo to potom ako working paper v Sussex European Institute. Bola to pre mňa veľká vec, pretože tam publikovali významní politológovia venujúci sa európskej integrácii. Neskôr v Halle vytvoril Chris Hann výskumný tím zložený z doktorandov a postdokov. Doktorský projekt v Halle som koncipoval na tému vyhlásenú Chrisom Hannom – Religion and Civil Society. Bola to veľmi aktuálna téma prvého desaťročia po páde komunizmu. Ja som dostal možnosť skúmať nacionalizmus a náboženské vzťahy v juhovýchodnom Poľsku, medzi poľskou rímskokatolíckou a ukrajinskou gréckokatolíckou komunitou. Bolo tam veľké napätie spojené s druhou svetovou vojnou, etnickými čistkami, nacizmom a stalinizmom. Moja doktorská práca sa volala Nation and Religion: The Politics of Commemoration in South-East Poland. Vyšla aj knižne v roku 2007 a dodnes je to moja najcitovanejšia práca.

Napísali ste viacero kníh a odborných publikácií. Ako sa pozeráte na svoju autorskú a publicistickú tvorbu?

Ja píšem publicistiku aj odborné veci zároveň. Mám dve klasické akademické monografie, ktoré vyšli v zahraničí. Jedna bola moja doktorská práca o juhovýchodnom Poľsku. Druhá kniha bola o Slovensku.  Od mladosti som písal aj trochu iným spôsobom. Napísal som knihu Slovenská ideológia a kríza, ktorá vyšla v bratislavskom Kalligrame v roku 2012. Bola to aj moja habilitačná práca, ale napísaná viac esejisticky. V tom čase si ju skoro nikto nevšimol, ale spätne si myslím, že bola správne načasovaná a presná v diagnóze po globálnej ekonomickej kríze. Veľký prielom potom priniesla až kniha Postsedliaci. To bolo pre mňa trochu nečakané. Stala sa knihou roka v Martinuse aj Panta Rhei v kategórii non-fiction. Je to skôr odborná a esejistická tvorba, ktorá vychádza aj z toho, že sa dlhodobo venujem publicistike a verejnému priestoru. Píšem do novín, chodím do médií a verejne diskutujem. Myslím si, že človek v akadémii, platený z verejných peňazí, by nemal byť zavretý iba na univerzite. Mal by byť aj verejným intelektuálom.

Venovali ste sa aj aktivitám, ktoré sa prepájali s antropológiou mimo štúdia?

Áno. Ešte pred odchodom do zahraničia som bol veľmi aktívny v mimovládnom sektore. So spolužiakom zo žurnalistiky sme robili newsletter Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, ktorú založila Magda Vášáryová. Mapovali sme činnosť organizácie, robili rozhovory a písali články. Tým, že sme boli politológovia, bol to pre nás aj určitý tréning. Postupne nás to vtiahlo do občianskeho aktivizmu. Moja generácia sa potom veľmi angažovala počas volieb v roku 1998. Robili sa veľké občianske kampane a my sme ako študenti alebo čerství absolventi pomáhali strážiť voľby, aby ich Mečiar neukradol. Neskôr som pokračoval v rôznych projektoch o Schengene, extrémizme, bezpečnosti či občianskej spoločnosti. Veľmi sa to prepájalo s mojím akademickým záujmom.

Aký bol váš prvý terénny výskum? Máte aj nejaké vtipné príhody?

Prvý terénny výskum som robil v Príbelciach pri Veľkom Krtíši. Strávil som tam asi dva týždne. Býval som u jedného starého mládenca, kamaráta môjho otca. Bolo to celé dosť romantické. Nemal som peniaze, on mi varil polievky a ja som sa snažil pochopiť konfesionálnu identitu miestnych ľudí. Dnes už však viem, že to ešte nebol poriadny terénny výskum. Skôr to bola návšteva terénu. Skutočný terénny výskum prišiel až v juhovýchodnom Poľsku. Tam som žil štrnásť mesiacov. Absolvoval som všetky fázy dlhodobého komunitného výskumu. Veľa zážitkov bolo aj vtipných. Keď ma predstavovali miestnym, hovorili: „Ďurko nás prišiel študovať ako opice.“ Že antropológ nás pozoruje a skúma, čo robíme. Na tom som sa vždy smial. Zaujímavé bolo aj to, že ma nepovažovali za cudzieho. O Slovákoch tam vtedy skoro nič nevedeli. Vedeli iba to, že existuje nejaké Československo za horami a že tam máme pivo a vtedy ešte relatívne dobré cesty. Dnes majú dobré cesty v Poľsku a naše sme si rozkradli. Vodku som sa naučil piť práve tam. Predtým ani potom som ju veľmi nepil. Ja som skôr na víno a mám rád pivo, ale tam sa pila kvalitná vodka. Netušil som, že vodka je taký vyšperkovaný nápoj. Dá sa pri nej rozlišovať veľa chutí a rôzne kombinácie s jedlom. To som sa naučil v Poľsku, od Ukrajincov aj Poliakov.

Prečo má podľa vás zmysel študovať sociálnu antropológiu?

Je to disciplína, ktorá prináša niečo jedinečné do poznania medziľudských vzťahov, správania a kultúry. Pomáha nám pochopiť, prečo ľudia robia to, čo robia. Pomáha nám zbaviť sa predsudkov a etnocentrizmu. Antropológia sa snaží pochopiť najmä marginalizovaných a vylúčených ľudí, ktorí nepasujú do dominantných vzorcov. Je to tréning na pochopenie seba samého aj vlastnej kultúry. My vlastne študujeme spoločnosť zvnútra. Snažíme sa pochopiť komplexnosť medziľudských vzťahov a mnohostrannosť sociálneho života. A práve to je podľa mňa výnimočné.

Čo plánujete v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti?

Teraz som konečne vo veku päťdesiatjeden rokov dostal zmluvu, ktorú som podľa mňa mal dostať omnoho skôr. Takú definitívu, ako sa tomu hovorí na Západe. Som riadny profesor a už nemusím stále niekomu dokazovať, že som relevantný člen akademickej komunity. To je veľká vec. Človek získa určitú slobodu a pokoj. Chcem ďalej učiť, písať a robiť výskumy. Pripravujem novú knihu. Dlhodobo sa venujem antropológii vína zo sociokultúrnej perspektívy. Zostávam aj vo verejnej sfére. Píšem publicistiku, chodím na diskusie a cestujem po Slovensku. Myslím si, že úlohou profesora a akademika je byť aj verejným intelektuálom. Nielen sedieť zavretý v škole, ale hovoriť s ľuďmi a vstupovať do verejného priestoru.

Rozhovor s Jurajom Buzalkom viedol Ladislav Točka.