Nataša Urbanová sa vo svojej bakalárskej práci venovala materiálnej kultúre hračiek u predškolských detí a tomu, akú úlohu zohrávajú hračky pri vytváraní a udržiavaní detských kamarátstiev. Počas štvortýždňového terénneho výskumu v jednej škôlke sledovala, ako si deti prostredníctvom obľúbených hračiek – od stavebníc cez kresliace potreby až po postavičky z animovaných rozprávok – nadväzujú vzťahy, zdieľajú záujmy a budujú si vlastné skupiny. V rozhovore hovorí o tom, ako sa k téme dostala, s akými prekážkami sa počas pozorovania stretávala, čo ju na výskume najviac prekvapilo a akými smermi by sa dalo skúmanie detskej materiálnej kultúry ďalej rozvíjať.
Prekvapilo ma aj to, že deti veľakrát spomínali ‚reprezentatívne‘ hračky, ktoré niečo predstavujú, napríklad princeznú z rozprávky alebo iné postavičky z animovaných filmov, ako svoje obľúbené doma. V triede sa však s nimi hrali oveľa menej, než by sa čakalo… Skôr si medzi sebou vymýšľali vlastné hry alebo sa vo väčších skupinách púšťali do rolových hier. Mala som pocit, že ich viac lákal samotný príbeh hry a možnosť niečo si vytvoriť.
Ako si sa dostala k téme svojho výskumu a čo ťa na nej najviac zaujalo?
K téme som sa dostala už v druhom ročníku, keď sme si vyberali tému bakalárskej práce. Najviac ma vtedy zaujal práve pojem materiálnej kultúry, mám pocit, že ma fascinoval už dávnejšie. Na začiatku som si pod tým predstavovala výskum zameraný na rôzne predmety a ich úlohu v sociálnych kontextoch. Materiálnej kultúre som sa venovala, alebo ma aspoň lákala, aj predtým, či už cez vlastné skúsenosti, alebo cez záujem o múzeá a galérie. Konkrétne ma zaujímala úloha oblečenia, respektíve širšie módneho priemyslu v súčasnej spoločnosti. V druhom ročníku som sa tomu venovala aj v menšom výskume v rámci jednej úlohy. Zamerala som sa na second handy, na ich rôzne typy a na to, kto ich navštevuje, z akých dôvodov a v akých skupinách. Prišlo mi zaujímavé to porovnávať. A ako som spomínala, aj v rámci praxe v múzeách som vnímala, ako materiálna kultúra dokáže formovať spoločnosť a vstupovať do sociálnych vzťahov.
Pokiaľ ide o samotnú tému, upútala ma nielen materiálna kultúra ako taká, ale najmä jej detský rozmer. Bola to oblasť, ktorej som sa dovtedy nevenovala a ktorá mi unikala z pozornosti. Ani štúdií o deťoch som mala dovtedy prečítaných veľa. Keď som sa do rešerše ponorila hlbšie, zistila som, že je to pre mňa niečo úplne nové. Pri čítaní som sa často zamýšľala aj nad vlastným detstvom, nad predmetmi, ktoré ma vtedy fascinovali, a nad svojou vrstovníckou skupinou. Rozhodla som sa preto, že o tejto téme sa dá napísať a skúmať ešte veľa. Z viacerých dôvodov som si bola istá, že sa jej chcem venovať a že ma bude baviť.
Ako definuješ „materiálnu kultúru hračiek“ vo svojej bakalárskej práci?
Detskú materiálnu kultúru som na základe rôznych textov definovala skôr ako súbor artefaktov, rutín a aktivít v rámci detských skupín. Hračka podľa mňa slúži ako prostriedok, cez ktorý sa odrážajú sociálne vzťahy medzi deťmi a možno aj ich kultúrne normy. V práci som sa preto viac zamerala na to, ako hračky vplývajú na formovanie ich kamarátskych vzťahov.
A prečo si sa rozhodla pracovať práve s touto vekovou skupinou predškolských detí?
Najprv som rozmýšľala, v akom prostredí by bolo vhodné takýto výskum realizovať. Nemala som od začiatku jasné, že to budú práve predškoláci, k tomu som sa dopracovala postupne. Zvažovala som akékoľvek detské prostredie, kde majú deti k dispozícii rôzne hračky a vytvárajú skupiny, takže by sa tam dalo dobre pozorovať. Napadli mi ihriská, ale tam by som nemohla sledovať dlhodobé kamarátstva a nemala by som istotu, že tam bude v rôznych obdobiach rovnaký, respektíve približne rovnaký počet detí. Uvažovala som aj o základných školách, no tam by bolo oveľa ťažšie zachytiť detské skupiny a ich kontakt s hračkami, najmä u starších detí. Pri štvortýždňovom pozorovaní by to bolo dosť komplikované. Rozhodla som sa preto pre predškolské deti v materskej škole. Trávia tam spolu určitú časť dňa, sú neustále v kontakte, delia sa o hračky a vytvárajú medzi sebou rôzne kamarátske skupiny. Pre mňa bolo ideálne sledovať práve dlhodobý vplyv hračiek na ich priateľstvá a vzájomné interakcie. Škôlka sa mi preto zdala najvhodnejšia aj z hľadiska samotného pozorovania.
Povedala by si teda, že v tej škôlke to bolo najideálnejšie, lebo sa tam tie deti hrajú väčšinu času?
Áno, v škôlke je jednoduchšie zachytiť dlhodobé interakcie a kamarátstva medzi deťmi.
Keď si sledovala, s akými hračkami sa hrajú, aké hračky najčastejšie používali pri hre s kamarátmi, alebo s nimi zdieľali?
Záležalo to veľmi od konkrétnej skupiny detí. Bolo tam viacero skupín aj množstvo hračiek a každá bola svojím spôsobom jedinečná, takže sa ťažko hovorí všeobecne, ktorá hračka bola obľúbená u všetkých. Mám pocit, že väčšina detí preferovala iné hračky a mnohé skupiny mali svoje vlastné aktivity. Našli sa však aj hračky, ktoré boli populárne v rámci celej triedy, napríklad rôzne skladačky alebo lego stavebnice. Všimla som si, že boli obľúbené u chlapcov aj u dievčat a naprieč rôznymi kamarátskymi skupinami. Deti sa s nimi hrali neustále a mohli pri nich stále niečo tvoriť.
Tie hračky, ktoré zdieľali, boli skôr také, pri ktorých si niečo tvorili spoločne?
Nie celkom. Na takú veľkú skupinu detí sa to ťažko hodnotí. Skúmala som menšie skupiny, ktoré sa väčšinou sústredili na rovnaké alebo podobné aktivity, a teda často aj na podobné hračky. Boli však aj hračky, ktorých popularita presahovala viaceré skupiny, a medzi ne patrili práve kocky.
Všimla som si tiež, že deti sa medzi sebou veľmi často rozprávali o podobných záujmoch, konkrétne o animovaných rozprávkach. Jednou z nich bola Paw Patrol, animovaná rozprávka o psíkoch. Veľa detí nosilo do triedy plyšové hračky či rôzne doplnky, práve z tejto animovanej rozprávky alebo ich logo a postavy mali vytlačené na tričkách a na oblečení. Celkovo tvorila táto rozprávka to tému, cez ktorú deti medzi sebou nadväzovali rozhovory. Samotné hračky, ktoré donášali z domu do triedy, sa síce používali menej, ale poskytovali deťom spoločnú tému, okolo ktorej sa rozvíjali rozhovory. Ako som už spomínala, niektoré hračky boli obľúbenejšie v rámci celej triedy, no väčšinou išlo skôr o preferencie jednotlivých kamarátstiev a ich skupín.
Na základe tvojho pozorovania, ako sa hračky používajú na udržiavanie tých priateľstiev? Aj keď si to trošku spomenula vyššie, vieš to rozvinúť?
Spomenula by som najmä spoločné záujmy, ktoré som z pozorovania zachytila. K aktivitám, o ktoré deti prejavovali záujem, sa veľmi často viazali aj hračky. Ako príklad môžem uviesť skupinu dievčat, ktoré rady tvorili a kreslili, či už z prírodných materiálov, alebo z papierov a nálepiek. Mali tam aj rôzne umelecké sety, ktoré tiež považujem za druh hračky. Práve pri takýchto tvorivých aktivitách trávili čas spolu a zdieľali spoločné záujmy. Často kreslili jednorožce. Keď jedno dieťa začalo kresliť jednorožca, otvorilo tým tému a nadviazalo rozhovor s ostatnými, čím sa mohlo posilniť aj ich priateľstvo, ktoré stálo práve na spoločnej záľube v kreslení a vytváraní.
Podobne skupina chlapcov obľubovala autíčka. Tie sa stali podnetom na rozhovor s ďalším dieťaťom, ktoré malo podobnú hračku doma, a hneď sa dali do reči: „Aj ja mám takéto doma,“ alebo „A aké máš ešte?“ Touto cestou si vymieňali skúsenosti a zdieľali podobné záujmy.
Bolo toho síce oveľa viac, ale toto je to prvé, čo mi hneď príde na um.
Okrem tých autíčok a kresliacich sád, ktoré si spomenula, aké rozdiely vnímaš medzi pohlaviami, čo sa týka hračiek? S ktorými sa hrávajú častejšie chlapci a dievčatá? (ktoré preferujú)
Ani to sa nedá povedať celkom jednoznačne. Autíčka aj kresliace prvky preferovali určití chlapci aj určité dievčatá. Tieto hry som vypozorovala skôr v skupinkách, ktoré tvorili prevažne chlapci alebo prevažne dievčatá, ale samotné deti ich nijako neoznačovali za chlapčenské či dievčenské hračky. Nepovedala by som teda, že to všetci vnímajú takto rozdelene. Najmä mladšie deti sa hrali s rôznymi hračkami bez rodového kontextu, pre ktorý mohli byť pôvodne určené.
Rodový aspekt som však chcela skúmať už pred samotným výskumom. Veľmi ma zaujímalo, že mnohé hračky sú vyrobené tak, aby oslovovali buď chlapcov, alebo dievčatá. Chcela som zistiť, či sa to nejako prejaví aj v rámci tej triedy.
Vyskytovali sa aj hry, pri ktorých deti (išlo hlavne o chlapcov) priamo povedali, že ich hrať nebudú, lebo sú „len pre dievčatá“. Dievčatá v mojej triede naopak nemali problém hrať sa s hocičím. V mojom výskume som teda zaznamenala skôr u chlapcov, možno starších, že niektoré hry, ktoré považovali za dievčenské odmietali, alebo tvrdili, že dievčatá ich nevedia hrať tak dobre ako chlapci.
Zmenili sa podľa teba hračky a ich úloha v kamarátstvach za posledné roky?
Nemám úplný prehľad o vývoji za posledné roky, keďže to bol môj prvý takýto výskum a v teréne som bola necelý mesiac. Môžem to porovnať len s vlastnými skúsenosťami z detstva, ale mám pocit, že samotná podstata detských hier sa až tak nezmenila.
Môžem to porovnať aj s textami a štúdiami, ktoré som čítala. Boli tam staršie aj novšie a vo všetkých sa spomínali podobné hry, najmä pohybové, ako naháňačky a schovávačky. Ani hračky sa podľa toho, čo som čítala, výrazne nemenili. Stále išlo o bábiky a figúrky, ktoré sa s časom, samozrejme, menili, no v jadre ostávajú podobné.
Čo ťa najviac prekvapilo počas celého výskumu?
Na úvod ma prekvapilo, aké otvorené a priateľské deti voči sebe navzájom boli. Síce medzi nimi často vznikali konflikty o hračky, ale aspoň v mojej skupine som nezažila, že by bolo nejaké dieťa vyslovene vynechávané. Každý mal koho označiť za kamaráta. Boli tam deti, ktoré sa občas radšej hrali samy, a, samozrejme, vznikali aj rôzne spory, ale zaujímavé mi prišlo, že tento konkrétny detský kolektív mal podľa mňa medzi sebou pomerne priateľské vzťahy.
Prekvapilo ma aj to, že deti veľakrát spomínali „reprezentatívne“ hračky, ktoré niečo predstavujú, napríklad princeznú z rozprávky alebo iné postavičky z animovaných filmov, ako svoje obľúbené doma. V triede sa však s nimi hrali oveľa menej, než by sa čakalo. Viac teda o nich medzi sebou rozprávali a vzájomné si ich ukazovali, než sa s nimi spoločne hrali. Skôr si medzi sebou vymýšľali vlastné hry alebo sa vo väčších skupinách púšťali do rolových hier. Mala som pocit, že ich viac lákal samotný príbeh hry a možnosť niečo si vytvoriť. Vedeli sa zabaviť aj na prírodných materiáloch. Na dvore najčastejšie tvorili z hliny alebo z listov a stále prichádzali s takými kreatívnymi nápadmi, na ktoré by som ja sama neprišla. Prírodné materiály dokázali využiť na hru tak dobre, že sa s nimi hrali možno viac než s hotovými hračkami. Prírodné materiály dokázali využiť na hru tak, že sa s nimi hrali možno viac než s konkrétnymi hračkami.
Ty osobne, aké prekážky si počas výskumu zažívala a ako si ich následne riešila?
Myslím, že prekážok bolo v mojom výskume viacero, a dúfam, že sa mi ich podarilo nejako zvládnuť.
Prvá nastala hneď po nástupe do konkrétnej škôlky. Rátala som s tým, že mi učiteľky pomôžu, ale mali veľa povinností a nemohli sa mi vždy dostatočne venovať. Ich pomoc by sa mi zišla pri aktivitách, ktoré som mala vopred naplánované, aj pri organizácii detí, ktorých tam bolo spočiatku 30, čo bolo na mňa naozaj veľa. Na začiatku som si nevedela hneď nejako usporiadať alebo priradiť k nim ešte mená.
Prvý týždeň som preto strávila spoznávaním detí a ich kamarátskych skupín, aby som sa v nich aspoň trochu zorientovala.
Taktiež som mala v pláne aj kresliacu aktivitu, ktorá sa napokon uskutočnila skôr spontánne s deťmi, ktoré mali o kreslenie skutočný záujem, nakoľko na riadenú aktivitu pre celú triedu nebol v tomto období čas ani priestor. Pracovala som s tým, čo som mala k dispozícii. Pri náročnejších veciach som učiteľky nechcela zaťažovať, mali tam svoju prácu a nechcela som ich rušiť. Nechávala som preto veci plynúť voľnejšie: spoznávala som deti, hlbšie som sa venovala výskumu a skupinám a všímala som si hračky a ich úlohu v skupine. Väčšinu času som v teréne pracovala sama, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane som sa mohla sústrediť práve na to, čo som pre výskum potrebovala, na druhej strane vnímam ako obmedzenie, že pri lepšej organizácii by som niektoré údaje vedela zachytiť a spočítať presnejšie.
Ako ďalšiu prekážku treba spomenúť aj to, že výskum síce trval štyri týždne, ale rozdelené do dvoch období, najprv v júni a potom v prvých augustových týždňoch. Kvôli vzniknutým problémom zo zdravotných dôvodov musel byť výskum týmto spôsobom rozdelený. Počas výskumu a škôlka sa otvorila až v auguste, takže som nemala na začiatku istotu, že tam budú rovnaké deti a rovnaké kamarátske skupiny. Našťastie tam boli. Prišlo dosť detí z mojej triedy a zaujímavé bolo sledovať, ako sa ich kamarátske väzby prejavia, keď tam už možno nebudú niektorí ich stáli kamaráti, či si vytvoria nové priateľstvá, alebo sa všetko sformuje inak.
Ako by sa podľa teba dala táto téma do budúcna hlbšie skúmať alebo rozvinúť?
Nad tým som tiež rozmýšľala a určite existuje viacero spôsobov, ako by sa dala lepšie preskúmať. Ako prvé mi napadá už spomínaný vplyv digitálnych hier a aktivít. Veľa detí mi hovorilo, že vo voľnom čase sa často hrávajú na telefóne či tablete. Zaujímavé by bolo sledovať, ako digitálny svet formuje ich hry a následne aj priateľstvá.
Všimla som si tiež, že niektoré deti sa hrávali na postavy z digitálnych hier, a to najmä s najbližšími kamarátmi, ktorí tieto hry poznajú. Aj to by bolo podľa mňa zaujímavé sledovať, teda aký vplyv má digitálny svet na formovanie ich hier. Keďže však deti boli samozrejme bez telefónov a hrávali sa najčastejšie vonku na dvore, buď rolové, alebo akčnejšie hry, a v triede sa skôr venovali skladačkám alebo tvorbe, bolo ťažšie tieto záujmy týkajúce sa digitálneho sveta odpozorovať.
Na začiatku výskumu som chcela hlbšie preskúmať aj rodové roly, ich prípadné utváranie a postoje rodičov k tejto téme. Nemala som však v rámci výskumu dostatočnú možnosť s nimi komunikovať. Bolo by pre mňa každopádne zaujímavé zistiť ich názor na rodové určenie hračiek, oblečenia či iných materiálnych prvkov a do akej miery ovplyvňujú vnímanie rodu u dieťaťa. Rovnako aj to, či na deti vplývajú starší súrodenci, alebo či existujú rodičia, ktorí uprednostňujú rodovo neutrálne hry a hračky, a aké rozdiely v názoroch medzi nimi vznikajú.
Zaujímavé by mi prišlo sledovať aj skupiny detí, ktoré sa kamarátia dlhšie, najmä mimo škôlky, a bývajú blízko seba. Majú už ustálené hry, ktoré medzi sebou hrávajú najčastejšie, a majú si medzi sebou rozdelené aj role. Zaujímalo by ma, akým spôsobom prijímajú nové deti do svojho vnútorného kolektívu a aké role tieto nové deti následne preberajú.
Je toho teda viac, čo by som rada skúmala bližšie, ale toto je zatiaľ všetko, čo sa mi podarilo odpozorovať.
Rozhovor s Natašou Urbanovou viedla Jasmine Hassane.