Nina je členkou Rady SASA a doktorandkou na Ústave sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK. Venovala sa fenoménu zero waste, polyamornými vzťahmi a v súčasnosti sa pripravuje na výskum v oblasti vzdelávania detí.
Sociálna antropológia sa stala mojím životným „poslaním“. Keď som sem prišla študovať, nemala som taký všeobecný rozhľad o veciach, nielen socio-politických, ale aj ohľadom ľudského správania. Dovtedy som bola v takej bubline. Sociálna antropológia je tom, aby človek vyšiel z tej svojej bubliny. Vďaka antropológii sa mi zmenil celkovo svetonázor nielen prostredníctvom tých textov, ktoré som čítala, ale aj vďaka vyučujúcim, či spolužiakom a spolužiačkam.
Ako si sa dostala k štúdiu sociálnej antropológie?
K štúdiu antropológie som sa dostala takou obyčajnou cestou. Pozerala som si kde, kto a čo ponúka. Rozmýšľala som aj nad zahraničím, ale bála som sa ísť do zahraničia, lebo moja angličtina v tom veku nebola najlepšia. Keď som si pozerala, čo ponúka sociálna antropológia, oslovilo ma najmä to, že tento odbor je inkluzívny a holistický. Zároveň sa mi páčilo aj to, že ma tam nečaká žiadna matematika.
Čo pre teba znamená sociálna antropológia?
Dobrá otázka. Ja by som povedala, že všetko. Stalo sa to mojím životným „poslaním“. Keď som sem prišla študovať, nemala som taký všeobecný rozhľad o veciach, nielen socio-politických, ale aj ohľadom ľudského správania. Dovtedy som bola v takej bubline. Sociálna antropológia je tom, aby človek vyšiel z tej svojej bubliny. Vďaka antropológii sa mi zmenil celkovo svetonázor nielen prostredníctvom tých textov, ktoré som čítala, ale aj vďaka vyučujúcim, či spolužiakom a spolužiačkam.
Čomu si sa venovala vo svojich záverečných prácach?
Čo sa týka mojich záverečných prác, tak ja sa stále tak trošku hľadám. Niektorí to majú ucelené už od bakalárskej práce, ale ja som zakaždým mala inú tému. Mrzí ma, že nie som v žiadnej téme až taký profík, ale zároveň mám prehľad o viacerých témach.
V bakalárskej práci som sa venovala konceptu zero waste. Zaujímala som sa o to, prečo ľudia žijú takýmto životným štýlom a ako tým žijú. Potom do toho prišla pandémia. Aj napriek tomu sa mi podarilo ísť do domácností mojich informátoriek. Niektorí ľudia ma odmietli, keďže sa nechceli stretnúť kvôli vtedajším opatreniam. Mali strach, pretože väčšina z nich malo doma deti. Nakoniec aj vysvitlo, že tento koncept zero waste preferovali najmä mladé matky na materskej dovolenke, čo bola moja najväčšia vzorka. Niektoré rozhovory som robila online, ale podarilo sa mi ísť aj do niektorých domácností (po zmiernení opatrení), kde som nafotila niektoré procesy alebo som s nimi išla na nákup.
Čo sa týka mojej diplomovej práce, to je taká veľká téma. Nerada o nej rozprávam. Skúmala som koncept polyamorie. Polyamoria znamená, že vo vzťahu sú viac ako dvaja a chcú tvoriť lásku spoločne. Výskum som robila v Brne, pretože som predpokladala, že Česko je otvorenejšie voči LGBTQI+ komunite, a zároveň nemajú tak kresťansky založené obyvateľstvo. Informátorov a informátorky som hľadala pomocou aplikácie, ktorú využívajú vyslovene ľudia, ktorí chcú žiť v polyamornom vzťahu. Je to ako zoznamka.
Skúmala som teda ľudí žijúcich v polyamorných vzťahoch, dynamiku ich vzťahov, prečo tak žijú, ako sa k tomu dostali a ako to vidia do budúcna. Zaujímavé bolo, že niektorí sa tam dostali omylom, zaľúbili sa do dvoch osôb naraz a tie osoby s tým súhlasili. Ale mala som tam aj také prípady, kedy polyamoria bola taká anarchistická odpoveď na konzumnú a kapitalistickú spoločnosť a na to, že musíme všetko vlastniť.
Prečo si si vybrala takúto tému na diplomovú prácu?
Ja mám rada kontroverzné témy. Je to niečo, čo na Slovensku ešte nikto neskúmal a ak áno, tak nešlo o antropologický terénny výskum. V tom čase som aj pozerala seriál, ktorý sa zaoberal touto problematikou, čo ma veľmi inšpirovalo. Bola vypísaná téma na diplomovú prácu o súčasnej rodine na Slovensku a ja som to pretransformovala na toto, aby to bolo niečo nové a kontroverzné.
Prečo si sa rozhodla ísť ďalej na doktorandské štúdium?
Dokončila som magisterské štúdium, ale povedala som si, že neviem o všetkých témach to, čo chcem vedieť a chcem sa ďalej vzdelávať. Nevedela som si predstaviť, že teraz pôjdem do práce a prestanem pracovať na svojom premýšľaní v takom duchu, ako doposiaľ.
Cítila som to tak, že sa toho chcem ešte veľmi veľa naučiť a to doktorandské štúdium mi prišlo ako super možnosť „donútiť sa“ písať články a vzdelávať sa. Nie vždy je ľahké si sadnúť a povedať si, že teraz sa idem vzdelávať. Písanie a čítanie o odborných témach ma vždy zaujímalo, rovnako tak učenie sa a učenie iných. Aj preto mi prišiel doktorát ako skvelá voľba pre to, aby som mohla robiť to, čo ma baví a to, čo chcem.
Čo sa týka mojej témy na dizertačnú prácu, tá sa týka antropológie vzdelávania a môj výskum sa špecifikuje na terénny výskum v predškolskom zariadení. Inšpirovalo ma to, že som sa za posledné roky zblížila s deťmi. Mala som aj taký part-time job, kedy som pracovala s deťmi a prirástlo mi to k srdcu, preto som si povedala, že by som chcela nejakú tému, ktorá by sa týkala detí.
Antropológia vzdelávania a antropológia detí mi príde v súčasnosti, kedy sa menia všetky moduly učenia sa, ako veľmi dôležitá téma. Chcem o nej vedieť viac, zistiť, ako to je v skutočnosti a následne spraviť analýzu, ktorá možno pomôže aj ostatným.
Ako si prežívala svoj prvý terénny výskum?
Terénny výskum je akoby také gro celého štúdia. Na sociálnej antropológii je super, že niekedy sa učíš viac skills ako teoretické veci. Naučila som sa robiť v štatistickom programe, vytvoriť projekt výskumu, naplniť svoj výskumný plán, analyzovať dáta a diskutovať o výsledkoch výskumu. Hovorím to preto, lebo nikto sa nechce memorovať knihy a stáť pred tabuľou a odriekavať niečo. Je to nepríjemné. Štúdium bolo založené práve na diskutovaní.
Terénny výskum bol hlavným predmetom vyučovania, čiže, keď na to prišlo, pripravila som si vlastný projekt. Ja som ho mala naplánovaný, ale samozrejme sa skoro nič nepodarilo. Celá sociálna antropológia je aj o tom, že my musíme zlyhávať, lebo keby aj celý výskum prebehol podľa našich predstáv, nie je to výskum, ale akoby nejaké klamstvo.
Nikdy výskum nie je taký, ako si ho naplánujeme. Pred svojím prvým výskumom som mala veľký stres, že sa mi to nesplní tak, ako si plánujem a aké to celé bude. Teraz to už beriem inak, ale vtedy som z toho mala stres aj kvôli tomu, že sme tu mali Covid-19. Ľudia ma odmietali, čo som chápala, ale mrzelo ma to, lebo som nevedela, ako nazbieram dáta.
Boli tam potom aj také podporné fázy počas štúdia, kedy mi vyučujúci povedali, že to nevadí, a aj keby nemám žiadne dáta aj o tom sa dá písať, že prečo sa výskum neudial. Mala som šťastie na vyučujúcich, ktorý nás upokojovali, že sa dá napísať o čomkoľvek a podstatné je to, aby to bolo dobre napísané.
„Najhorší“ bol môj výskum k diplomovej práci, pretože som odišla do Brna, kde som dovtedy nikdy nebola.
Ako sa ti tam podarilo nájsť ubytovanie a koľko si tam bývala?
Bola som tam myslím 6 týždňov. Ubytovanie som si našla cez web-stránku. Bývala som vo štvrti, kde nebolo odporúčané bývať, lebo to je taká marginalizovaná štvrť Brna, kde bývali najmä rómske rodiny. Ľudia sa ma často pýtali, prečo tam bývam a upozorňovali ma na to, že po ôsmej nemám vychádzať z bytu. Ja som to nebrala vážne, s ľuďmi som sa tam spriatelila a brala som ich ako každého iného človeka. Veď aj o tom tá antropológia je, len niektorí z okolia to nechápali. Keď som tam bola, premýšľala som, že by som možno chcela robiť výskum práve o tej komunite, ale nakoniec som ostala pri tom, čo som mala naplánované.
Vôbec to tam však nebolo také, ako ma na to upozorňovali, aj keď priznávam, že boli možno situácie, pri ktorých som mala šťastie. Našla som si tam kamarátov. Napriek tomu som tam zažívala pocity samoty, lebo som tam nikoho nemala a nevedela som, čo mám robiť. Niekedy som mala úpadky do depresívnych stavov, lebo som sa cítila sama, a zároveň som mala stres, že nemám dostatok dát. Bola to taká obeta, lebo som nemala také rutiny ako doma a bola som ďaleko.
Viem, že tie klasické antropologické prístupy si zakladajú na tom, aby sa išlo do zahraničia a žiť tam ten život v komunitách, ale čoraz populárnejšia je aj tá anthropology at home a ja si nemyslím, že je to niečo zlé. Výskum, kde žiješ rok s komunitou je skvelý, nechcem démonizovať výskumy, ktoré sa robia doma, pretože aj v takých prípadoch opustíme našu vlastnú komunitu, spoznávame cudzích ľudí a vieme tam nazbierať dáta.
V čom ti pomáha sociálna antropológia v bežnom živote?
Vo všetkom. Človek už nenazerá na ľudí a na komunity s takými osobnými predpokladmi alebo predsudkami. Na všetko sa pozerám trošku objektívnejšie. Vždy si poviem, že aj títo ľudia niečo prežívajú, odniekiaľ pochádzajú, majú možno iné kultúrne pozadie ako ja, a práve to je na tom super. Nadobudla som pohľad, že všetci ľudia sú v podstate dobrí, lebo odniekiaľ pochádzajú a majú za sebou nejaké komunity, rodiny a pozadie, ktoré ich formovalo.
Má to veľkú spojitosť so psychológiou, ale sociálna antropológia je v tom ešte taká výnimočná, že na základe etnografických metód nám ponúka to akoby zažiť s nimi. Aj ja, keď som robila výskumy, nie každý človek mi osobnostne sadol, ale vedela som ho vždy pochopiť a byť empatickejšia a vysvetliť si v mysli tie vzorce správania sa. Čiže asi v tomto, že v medziľudských vzťahoch viem ukázať väčšiu mieru empatie voči druhým. Toto mi asi najviac pomohlo, ale ďalej aj nejaké kontakty a inšpirácie.
Vieš čo by si chcela robiť po ukončení doktorandského štúdia? Kde by si sa chcela zamestnať s antropológiou?
Vďaka predmetu odborná prax mám širokú škálu kontaktov a viem si predstaviť robiť prácu, ktorú ponúkame cez odbornú prax. Teda v nejakom neziskovom sektore, pracovať na projektoch, robiť výskumy, ale asi by som chcela ostať v akademickej sfére, pretože ma baví písať, učiť a vzdelávať sa.
Rozhovor s Ninou Čvirikovou viedla Sára Mikuškovičová