Rozhovor: Juraj Podoba

Po prečítaní životopisu na webovej stránke Univerzity Komenského máme možnosť dozvedieť sa, že v roku 1977 ste sa stali študentom na Katedre etnografie a folkloristiky, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako ste sa dostali akurát k tomuto štúdiu? Čo Vás k tomu viedlo?

„Asi by som menoval tri zdroje. Prvý bol čisto pragmatický, spôsob vylučovacou metódou. Pôvodne som mal záujem o históriu, to boli ešte také pubertálne úvahy nad štúdiom histórie, ale od veku takých pätnástich, šestnástich rokov mi bolo jasné, že to bola v tej dobe spolu s filozofiou najideologizovanejšia spoločenskovedná disciplína. A tiež musím skonštatovať že aj najpolitickejšia. V období neskorého detstva až puberty som mal dva výrazné záujmy: bol som knihomoľ a tiež som chodil do skautingu, po jeho zrušení do turistického oddielu. Moderne sa tomu hovorí outdoorové športy, tak som teda chodil do prírody.

Časom som posunul svoj záujem smerom k archeológii, keďže to je tiež istá forma historiografie, alebo historického bádania, ktoré sa odohráva v prírode, tak som to skombinoval. Dokonca som ako gymnazista brigádoval na archeologickom výskume na Devíne, čo robilo Mestské múzeum. V ten rok, kedy som maturoval sa archeológia neotvárala, tento odbor sa v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch neotváral každý rok. Tým druhým zdrojom boli, ako som už spomenul, outdoorové športy, vďaka čomu som prešiel s batohom na chrbte skoro všetky slovenské pohoria. Vtedy sa do zahraničia chodiť nedalo a boli sme nakoniec aj veľmi mladí. V sedemdesiatych rokoch práve v horských a podhorských oblastiach dožíval miznúci svet predindustiálneho roľníka, reprezentovaný najstaršou generáciou, narodenou koncom devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia. A práve agóniu predindustriálneho, v našom prostredí predsocialistického sveta slovenského vrchára som mal možnosť pozorovať ako vedľajší produkt potuliek po horách. Nejakým spôsobom ma to ako mestského chlapca oslovilo. Tretím zdrojom bolo, ako som už spomenul že som bol knihomoľ a čítal som populárnu literatúru, etnologickú literatúru, hlavne českú – napríklad Stingla a Šolca. Ale samozrejme aj iných autorov, klasikov etnológie aj iných humanitných odborov z obdobia prvej polovice dvadsiateho storočia. A samozrejme veľa cestopisov. Čítal som beletristickú a populárnovedeckú literatúru, ktorá sa zaoberala tým, čo sa nazýva prírodné národy. Takže asi z týchto troch dôvodov padlo rozhodnutie práve pre tento odbor.“

Ako potom prebiehalo Vaše štúdium?

„Po roku som prestúpil do Brna.Vyštudoval som gymnázium Vazovova 6, to bolo v tej dobe jedno z troch najlepších bratislavských gymnázií. Bolo elitným gymnáziom, dá sa povedať. Ako pubertiaci sme si z tej školy samozrejme robili srandu, ale potom som sa dostal na Filozofickú fakultu UK, kde som sa teda dostal nečakane vzhľadom na môj kádrový profil. Prišiel však šok, lebo som sa ocitol vo výrazne intelektuálne poklesnutom prostredí. Jedinou výnimkou bola Emília Horváthová, minimálne v našom ročníku bola veľmi obľúbená. Nešlo len o to, že bola na tú dobu vzdelanou odborníčkou a aj múdrou ženou, ale bola veľmi svojská a originálna. Čo bolo pre devätnásťročného pubertiaka samozrejme niečo navyše. A druhá vec bola, že tá ´Vazka´ bola taká ruská škola, bola tam cítiť sovietizácia, rusifikácia. Maturoval som v roku ´77, keď vyšla Charta 77. Na maturitné skúšky som sa pripravoval vo veľmi dusnej atmosfére. Prebiehali rôzne antikampane „Republiku si rozvracať nedáme“ a pod. Samozrejme to bolo prítomné aj na našom gymnáziu. Avšak keď som nastúpil po maturite v septembri na vysokú školu, bol som šokovaný, aká to bola totálne znormalizovaná škola. To už vaša generácia nedokáže pochopiť. Vládla tam naozaj veľmi dusivá atmosféra, plná udavačstva. Po roku sa mi našťastie podarilo prestúpiť do Brna, čo bola v tom čase veľmi dobrá voľba. Toto konštatovanie treba brať v kontexte obdobia, kedy som študoval, vtedy bola celkom iná situácia ako dnes. Vtedy „moravská etnografická škola“ predstavovala asi to najlepšie. Keď som tam prišiel po roku strávenom na Filozofickej fakulte v Bratislave, cítil som sa ako v Oxforde. To je jedna vec. Druhá vec – učili nás tam osobnosti, čo sa o Bratislave žiaľbohu nedalo povedať. A dodnes nedá. Ďalším dôvodom bolo, že prekvapivo na to, o aké obdobie ide, tam vládla veľmi dobrá atmosféra. Nedokážem posúdiť, či išlo o celú Filozofickú fakultu, alebo len o niektoré katedry, ale určite to neplatilo iba o Oddelení etnografie. Ocitli sme sa v takom – ja to nazývam že v normalizačnom závetrí, akoby našu katedru normalizácia vtedy obchádzala. Tá škola bola naozaj neporovnateľne slobodnejšia, liberálnejšia. Pamätám si na vedúceho Oddelenia etnografie prof. Richarda Jeřábka, ako sa do ničoho neštylizoval. Mnohé jeho výroky alebo aj celé prednášky často ašpirovali na príspevky do súťaže „O zlatú mrežu ministerstva vnútra“. Dalo sa tam skrátka dosť voľne existovať. Treba povedať, že keď som končil školu, tak už som si myslel niečo iného, lebo som mal pocit, že nič neviem, ale to je zrejme pocit mnohých študentov. (smiech)“

Iste… A kadiaľ viedla ďalšia cesta?

„Podarilo sa mi získať študijný pobyt v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied, potom som šiel na vojnu, potom som ho dokončil, potom sa mi za dosť dramatických okolností podarilo získať ašpirantúru; vtedy to bolo tak, že ašpirantúru na spoločenskovedné odbory musel najprv povoliť mestský výbor strany, s čím bol trochu problém. Takže som bol akoby zopár mesiacov v lufte. Potom sa to podarilo cez všelijaké rodinné kanály a ja som pokračoval v ašpirantúre. Následne som dostal miesto asistenta v Slovenskej akadémii vied.“

Odvtedy ste teda na SAV?

„Áno, odvtedy som tam stále. Ale medzi tým som nastúpil aj sem na fakultu (pozn. FSEV UK) a všelikde som externe učil.“

Viem, že ste pôsobili aj vo Švajčiarsku, aj v Cambridgei. K tomu ste sa ako dostali?

„To Švajčiarsko malo korene v roku ´91, kedy sa v Národopisnom ústave objavil Milan Stanek, ktorý práve vtedy pôsobil v Etnologickom seminári na Univerzite v Zürichu vo funkcii „Oberasistenta“. Tú jeho pozíciu by som možno prirovnal k vedeckému tajomníkovi, on zodpovedal za organizačné a administratívne záležitosti. Mal z toho vyplývajúce povinnosti ale aj právomoci. A on sa vtedy objavil v Bratislave aj so svojou partnerkou Florence Weiss a ponúkli pracovníkom Národopisného ústavu SAV, aby podali projekt jednosemestrálneho pedagogického pôsobenia v Etnologickom seminári v Zürichu. Tak som napísal projekt, ktorý bol akceptovaný výberovým konaním. Na Univerzite v Zürichu som učil jeden predmet (prednáška a proseminár) v letnom semestri akademického roka 1991/1992, volalo sa to „Wandel und Werte im slowakischen Dorf“. Kurz bol voliteľný, študenti nemali z toho skúšku ani zápočet. Keďže som býval v Bazileji, ale robil som v Zürichu, kam som nemusel každý deň dochádzať, mával som prednášky aj v Bazileji, výberové prednášky na Univerzite v Bazileji, Ethnologisches Seminar a aj Seminar für Sozialgeographie. Čo sa týka Univerzity v Cambridge, tam som sa prihlásil na konkurz, išlo o projekt donorovaný istou americkou nadáciou, v rámci jedného väčšieho programu Global Security Program. Výskumný program bol zostavený z ôsmych projektov, ktoré boli fokusované na dva konfliktné regióny po páde totalitných režimov. Prvým bola Južná Afrika, kde bol takpovediac fašizoidno-policajný režim apartheidu. A niekoľko rokov predtým, na prelome osemdediatych a deväťdesiatych rokoch padli totalitné režimy vo Východnej Európe. Takže zámerom programu bol výskum týchto meniacich sa regiónov po ukončení vlády autoritatívnych, totalitných režimov, ktoré potláčali ľudské práva a istým spôsobom formovali spoločnosť; a súbežne s pádom týchto systémov tam vyvstali dva veľké problémy. Jednak etnický konflikt a aj sektársky konflikt. Druhým závažným problémom oboch regiónov boli problémy spojené s devastáciou životného prostredia. Primárnym zameraním projektu, v ktorom som ja pôsobil, bol etnický konflikt. Tam sa jednalo o viaceré krajiny, išlo o Slovensko, Poľsko, Maďarsko a Ukrajinu. Tak toto bolo približne moje pôsobenie vo Švajčiarsku a v Anglicku.“