Mgr. Andrej Mentel, PhD. je sociálny antropológ, ktorý akademicky pôsobí na Ústave sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Jeho užšou výskumnou špecializáciou sú kognitívna a evolučná antropológia, v rámci ktorých sa venuje témam, akými sú napríklad rituály, „laické“ chápanie základných filozofických konceptov či spôsoby adaptácie na sociálne zmeny. Výskumne pôsobí ako na Slovensku, tak aj v Bosne a Hercegovine. V rozhovore hovorí o vlastnej ceste k sociálnej antropológii a v rámci nej, o aktuálnych a plánovaných projektoch, ako aj o učiteľskej činnosti.

Osobne v skutočnosti považujem prednášku za najmenej efektívny spôsob výučby. Asi je to aj dokázané nejakými výskumami z pedagogiky. Takže najradšej mám seminárne formy a exkurzie, nejakú tematickú prácu, ktorá je na niečo zameraná. Tam je reálna možnosť, že sa v diskusii vynoria zaujímavé postrehy, originálne myšlienky.

Viem, že ste pôvodne neštudovali antropológiu – čo bolo tým predchádzajúcim štúdiom a ako ste sa dostali k štúdiu antropológie?

Ja som najskôr študoval magisterské štúdium biomedicínskej fyziky na „Matfyze“ (Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK), pričom sme mali dosť veľa predmetov aj na lekárskej fakulte. Ale mňa od začiatku zaujímali aj humanitné vedy, tak som začal chodiť ako hobby na prednášky na katedru etnológie. Vtedy viaceré katedry ponúkali niektoré predmety ako takzvané celouniverzitné prednášky určené pre ľubovoľných záujemcov z celej univerzity. Neskôr som ale začal chodiť aj na normálne prednášky študijného programu etnológie, napríklad na prednášky z duchovnej kultúry o obyčajoch a rituáloch, alebo z materiálnej, hlavne na ľudovú architektúru.

Jeden z tých predmetov pre celú univerzitu bol Základy kultúrnej antropológie. To bolo v druhej polovici 90. rokov 20. storočia, kedy sa začali dostávať na knižný trh prvé preklady literatúry z antropológie – Murphyho učebnica, Budilove knižky (bez ohľadu na to, čo si môžeme o nich dnes myslieť), atď. – a zistil som, že to je strašne zaujímavé.

K takému najväčšiemu zlomu došlo, keď som bol v roku 2000 v Innsbrucku na Erasme, kde som bol na prírodovedeckej fakulte, no možno viac času som strávil na humanitných vedách, hlavne na filozofickej fakulte na etnológii, ale pridal som si aj prednášky z pedagogickej fakulty. Tam som sa rozhodol, že dobre, dokončím to štúdium na „Matfyze“, ale že pôjdem na doktorandské štúdium na etnológiu. Sociálna antropológia sa u nás vtedy ešte nedala študovať, ešte sa len pre ňu vytvárali podmienky.

Ďalším vplyvom boli kognitívne vedy. Na biomedicíne sme rozoberali, ako mozog spracováva informácie, ako myslíme – aj diplomovú prácu som mal zameranú na tieto veci. Začal som chodiť na konferencie o kognitívnych vedách, kde bol jedným z prednášajúcich Martin Kanovský, ktorý tam hovoril o kognitívnej antropológii. Vtedy ma to veľmi zaujalo a začal som si o tom čítať viac.

Po dlhom čase som dokončil doktorandské štúdium a prijali ma napokon na fakultu učiť.

Aj ste sa pred tým poznali s Martinom Kanovským?

Hej, poznali sme sa už počas vysokej školy, a teda to boli najmä tie aktivity, ktoré som spomínal, práve tie semináre o kognitívnych vedách. Potom aj nejaké špecializované prednášky na filozofickej fakulte a vo Výberovom vzdelávacom spolku.

A čo bola Vaša prvá téma na doktorandskom štúdiu?

Ja som tam prišiel v podstate ako environmentálny aktivista, mne tam boli veľmi blízke také témy, čomu dnes hovoríme kultúrna ekológia alebo environmentálna antropológia. Vzťahy človeka a prírodného prostredia, najmä ako ľudia vnímajú krajinu, ako sa v nej orientujú, akým spôsobom to súvisí so spôsobom obživy a hospodárenia, spolu s tým, ako sa to mení po tom, čo zmenil spôsob hospodárenia a celkovo života.

Môj prvý pokus o terénny výskum bol na strednom Slovensku v Ľubietovej, čo neskončilo moc dobre. Avšak potom som prišiel do novej lokality, do Liptovskej Tepličky, a tam som ostal veľmi dlho. Jednak ma oslovil samotný priestor a vôbec tá lokalita ako taká, jednak aj téma sa mi začala posúvať od klasickej kultúrnej ekológie viac ku kognitívnemu smeru.

Keď som začal s doktorandským štúdiom, nevedel som si vôbec predstaviť, ako tú kognitívnu antropológiu, o ktorej sme sa teoreticky bavili na seminároch, v našich podmienkach robiť prakticky. Dobre sa o tom čítalo, ale nevedel som si to predstaviť priamo ako v teréne. Tak som začal s takými hmatateľnejšími vecami, ako je poľnohospodárstvo, využitie krajiny, a až neskôr som sa dostal k takým témam ako rozpoznávanie rôznych typov krajiny, mentálne či kognitívne mapy a celkovo ku kognitívnej zložke vnímania krajiny.

Mohli by ste opísať Váš prvý výskum, ako to prebiehalo, keďže ste nemali za sebou ani bakalársky ani magisterský stupeň s týmto zameraním?

Mám pocit, že vtedy sme boli viacerí takí, čo sme akoby vpadli do niečoho nového. Mojou spolužiačkou na doktorandskom štúdiu bola napríklad dnes známa novinárka Vitalija Bella. Mám dojem, že nás tam bolo viacero takých, čo sme predtým neštudovali etnológiu, takže pre nás prvý kontakt s terénom prišiel až na doktorandskom stupni.

To, čo vy máte teraz ako základný výcvik, teda cvičenie, ako viesť výskum, ako sa správne pýtať, ako pozorovať ľudí, ako si o tom robiť záznamy, to sme sa učili všetko v podstate za pochodu.

Ten môj prvý terénny výskum ale nedopadol dobre z iných dôvodov, a to preto, že som sa ho snažil spojiť s činnosťou aktivistu. Mali sme občianske združenie, ktoré sa v tej obci snažilo robiť nejaké projekty. A keď to skrátim, vznikol problém konfliktu rôznych rol, konkrétne som miešal rolu výskumníka s rolou aktivistu. To tí ľudia vnímali veľmi zvláštne; prehlbovalo to nedôveru. Takže nakoniec som sa rozhodol odtiaľ odísť. No a po tom som si našiel nový terén, kde som to už nemiešal.

Čiže ako hodnotíte ten prvý terénny výskum?

Ja ho hodnotím ako cennú skúsenosť. Síce ma to zdržalo, ale veľa vecí, ktoré som dovtedy poznal len z knižiek, som si vyskúšal v praxi. Napríklad som si potom v príručkách terénneho výskumu prečítal, že takéto miešanie rol nie je dobré, a tým dupľom pre začínajúceho etnografa. Navyše, počas výskumu sa postupne mení dynamika vzťahov v terénne. Keď prídete do terénu, postupne si začnete vytvárať tú svoju sieť vzťahov, nájdete si svoje referenčné osoby. No potom sa tie vzťahy začínajú meniť rôznymi smermi. Niekedy tam dôjde k tomu, čo som spomenul, teda k strate dôvery, k podozrievaniu: „čo tu ten chce, keď sa nás vypytuje na všelijaké veci? Chce nás udať, že neplatíme dane, alebo o čo mu ide? Je to nejaký sektár, čo nás chce obrátiť na svoju vieru?“ O nás z toho združenia sa tiež rozšírila taká fáma, že vraj sme jehovisti a chceme ich obrátiť. Ale to sú normálne procesy, ktoré sa pri výskume dejú, jednoducho treba s nimi počítať.

Viem o Vás, že máte aj nejaké príspevky v rôznych knihách, ako napríklad v knihe „Na počiatku bol sex“, čo sa týkalo evolučnej antropológie. A teda by som sa chcela opýtať, akým okruhom ste sa v antropológii tak kontinuálne venovali počas tých rokov? Vieme o evolučnej a environmentálnej – aké ďalšie témy ste tam ešte mali?

To, čo som písal ako doslov tej knižky o evolúcii sexuálneho správania, bol taký môj exkurz, hoci keď stále v rámci evolučnej antropológie. Tam som bol prizvaný, aby som pomohol vydavateľstvu s úpravou terminológie, slovenských názvov jednotlivých kmeňov a podobne. Ako som spolupracoval s prekladateľom knihy, zistil som, že môj zásah tam bude musieť byť väčší. Prekladateľ mal medicínske vzdelanie, no neorientoval sa v tom, o čom je tá kniha, teda v množstve antropologických a primatologických výskumov a v diskusiách medzi rôznymi teóriami. To je však aj pri prekladoch populárno-náučných kníh podstatná vec, aby ste boli doma v ich tematike. Z toho vyšla myšlienka, že tam dopíšem ten doslov, cítil som potrebu niektoré tvrdenia z knihy uviesť na pravú mieru, pretože autorská dvojica podáva veľmi zjednodušený pohľad. Napriek tomu, že tá kniha vyzerá, že je založená na serióznych výskumoch, je do veľkej miery postavená na vyberaní hrozienok z koláča.

Evolúcia sexuálneho správania je ohromne zaujímavá téma a v slovenčine alebo češtine je na ňu pomerne málo textov (či už domácich, alebo prekladových) dostupných čitateľovi, ktorého zaujímajú veci, ale nemá možnosť vyhľadať si a naštudovať pôvodné zdroje. Čiže takáto populárno-náučná práca by sa veľmi hodila. Keď ma s tým oslovili, tak som sa potešil, že výborne! Lenže ako som sa presekával tým prekladom a nahliadol do originálu, začalo mi byť jasné, že síce knihu na túto tému bolo na našom trhu treba, ale mohla by byť iná.

Ale to bol skôr taký exkurz. Stále zotrvávam v tých veciach ako evolučná a kognitívna antropológia. Za posledné roky som sa dosť odklonil od tej humánnej ekológie, ku ktorej sa plánujem vrátiť. Regionálne sa venujem najmä Balkánu. Najskôr som sa tam venoval dejinám školstva, teda ako sa zavedenie školského systému za Rakúsko-Uhorskej okupácie Bosny odrazilo v zmenách sociálnej štruktúry a aký to malo dosah. O tom mám článok v jednom sociologickom časopise.

Potom som sa začal venovať v Bosne tomu, ako sa ľudia vyrovnávajú s následkami drastickej socio-ekonomickej tranzície, ktorá nastúpila po vojne v 90. rokoch a po pomerne zásadných zmenách vo vlastníckych vzťahoch.

Robil som výskum v jednom pôvodne banícko-hutníckom mestečku v strednej Bosne, a cez to mestečko, teda cez spôsoby adaptácie a nachádzania vhodných stratégii u jeho obyvateľov som sa dostal k výskumu rituálov ako k jednej zo stratégii, vďaka ktorým ľudia zvládajú svoje problémy. Vyvíjalo sa to organicky. Najprv som prišiel s jednou témou a potom som zistil, že s tou témou súvisia niektoré ďalšie veci. Mám napríklad jednu štúdiu o tom, ako Bosniaci využívajú folklorizmus pri tom, čo by sme mohli priamo označiť za nacionalistickú agitáciu.

O aké témy sa zaujímate v posledných rokoch?

V posledných rokoch je to turbulentné, jednak sme tu mali veľký projekt od Templetonovej nadácie, ktorý sa zaoberal výskumom základných filozofických kategórií – teda napríklad, čo ľudia považujú za pravdu, poznanie, múdrosť, alebo čo je pre nich dôveryhodným zdrojom poznania.

Momentálne s kolegyňou Jerotijević a s niektorými ďalšími spolupracovníčkami/-kmi z ďalších inštitúcií pomaly finišujeme s ročným projektom zameraným na zmeny v slovenskom školstve. Týka sa jednak zmien, ktoré boli vyvolané pandémiou, jednak zmien spojených s reformou obsahov vzdelávania z dielne ministerstva školstva. Vidíme, že je tu veľká rezistencia, podozrievavý postoj aj učiteľskej verejnosti, aj časti rodičov voči rôznym typom zmien; tie zmeny, hoci zamerané na zlepšenie vzdelávania, sa často vnímajú ako problematické. A my potrebujeme zistiť, čo je za tým, aké sú tam príčiny, aká je tam vôbec dynamika.

Je to projekt, na ktorom sa podieľajú viaceré pracoviská. Za náš ústav sme tam traja, ďalej s nami spolupracuje tím z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie na SAV, tím jedného pracoviska na Prešovskej Univerzite a občianske združenie Centrum antropologických výskumov, ktoré tiež sídli na východnom Slovensku.

A tejto téme by ste sa chceli venovať aj do budúcnosti alebo máte ešte aj nejaké iné plány?

Toto je projekt, ktorý má časovo vymedzené trvanie, pretože je do veľkej miery orientovaný prakticky. Majú z neho vyplynúť konkrétne informácie pre našich odberateľov na ministerstve školstva, keďže oni to chcú využiť v efektívnom nastavovaní reforiem. Tento projekt spadá primárne pod aplikovaný výskum.

Ďalej sa ale plánujem viac venovať výskumu rituálu v súvislosti aj so socializáciou, teda s tým, ako sa ľudia začleňujú do spoločnosti. Či už ako deti alebo dospievajúci, alebo cez podporné skupiny ktoré si vytvárajú a v ktorých si medzi sebou pomáhajú. Tam je zaujímavá otázka, aký dosah má rituál práve na kooperáciu.

Čo vás najviac baví na učení a ako ste sa dostali k tomu, že ste na fakulte ako vyučujúci?

Ja som to vždy chcel robiť, vždy som chcel vyučovať. Ako malý chlapec som samozrejme mal viacero predstáv o povolaní, ale tiež sa medzi nimi objavilo, že chcem učiť. Už na základnej škole som si predstavoval, že budem vedcom nejakého druhu. Boli veľmi rôznorodé, menili sa podľa toho, akú knihu som čítal, alebo aký dokumentárny film som videl, ale v zásade som chcel učiť na vysokej škole. A toto sa mi splnilo. Nebolo to priamočiare, tá cesta bola trochu kľukatejšia, málokto totiž ide po doktoráte rovno na katedru. Spravidla je tam nejaká okľuka, ja som napríklad robil 4,5 roka na NÚCEMe ako štatistik, psychometrik – teda človek, ktorý „prehrýza“ dáta a snaží sa z nich niečo vyvodiť pomocou štatistických metód.

Vyučovať som najprv začínal externe, a potom, čo som promoval na doktoráte, mi bolo ponúknuté miesto odborného asistenta. A tam som v podstate doteraz, akurát na funkčnom mieste docenta.

Čo ma na tom najviac oslovuje? V prvom rade… odmyslime si také frázy ako „práca s mladými ľuďmi“ – to samozrejme platí, ale čo konkrétne na tej práci s mladými ľuďmi? Takže pre mňa sú na tom najzaujímavejšie práve diskusie, pri ktorých som donútený premýšľať o veciach. Lebo mladí ľudia sú veľmi rôzni, pochádzajú z rôznych prostredí a prinášajú si rôzne otázky, niekedy aj také, ktoré nevedia sami celkom sformulovať. Čiže u mňa je práca s mladými ľuďmi niečo také, čo ma núti znovu premýšľať nad vecami, o ktorých som si myslel, že sú jasné. A rozmýšľam aj nad tým, ako ich podať efektívnejšie, zaujímavejšie, alebo nejak lepšie. Teda by sme to možno mohli považovať za otázky didaktiky antropológie, teda toho, ako antropológiu vyučovať. A toto je pre mňa veľmi inšpiratívne.

A ktoré konkrétne časti z toho vyučovania ma oslovujú najviac? Tak to sú práve tie, kde sa niečo robí, kde to nie je o tom, že iba rozprávam, prednášam. Osobne v skutočnosti považujem prednášku za najmenej efektívny spôsob výučby. Asi je to aj dokázané nejakými výskumami z pedagogiky. Takže najradšej mám seminárne formy a exkurzie, nejakú tematickú prácu, ktorá je na niečo zameraná. Tam je reálna možnosť, že sa v diskusii vynoria zaujímavé postrehy, originálne myšlienky.

Tento rozhovor s Andrejom viedla Nina Čviriková.