Rozhovor s Martinom Kanovským

Prof. Mgr. Martin Kanovský, PhD. je sociálny antropológ, ktorý sa užšie špecializuje na oblasť kognitívnej antropológie a antropológie detí. Výskumne sa venuje spôsobom a procesom vzájomnej interakcie medzi kultúrou a ľudskou mysľou v rôznych spoločenských doménach, akými sú napríklad (najmä detské) reprezentácie o sociálnych skupinách, rase a etnicite, psychologický a sociálny esencializmus či zvládanie prebiehajúcej pandémie. Akademicky pôsobí na Ústave sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Martin Kanovský v rozhovore približuje, ako vyzeral proces založenia a budovania Slovenskej asociácie sociálnej antropológie a Ústavu sociálnej antropológie na FSEV UK, ale aj napríklad to, prečo je etnografický terénny výskum dôležitý a aký je vzťah medzi kvalitatívnymi a kvantitatívnymi dátami.

Ak sa urobí jedna prípadová štúdia, ktorú vykoná dobre pripravený antropológ, je takmer isté, ako to na svete vidíme, že takáto štúdia poskytne danej firme oveľa viac relevantných informácií, ako prieskum verejnej mienky alebo spotrebiteľského správania. Bude to síce drahšie, bude to časovo náročnejšie, ale kvalita tých informácií a ich relevancia bude mnohonásobne vyššia.

Mohol by si nám povedať, čo Ťa viedlo k založeniu tohto spolku?

Na jeseň v roku 2006 som sa stal členom výskumného tímu v jednom veľkom medzinárodnom grante a dosť veľa som cestoval, pretože sme spoločne vytvárali výskumné projekty — najmä do Veľkej Británie a Spojených štátov. Tam som videl, že na antropologických pracoviskách boli veľmi aktívne sekcie. Buď Royal Anthropological Institute vo Veľkej Británii alebo American Anthropological Association v USA. Na tých britských a amerických univerzitách sa kolegyne a kolegovia veľmi aktívne podieľali na činnosti týchto antropologických združení.

Potom som si to pozrel na ich webových stránkach, koľko akcií majú takéto združenia, akí sú ich členovia aktívni popri svojich bežných pracovných povinnostiach, a dosť ma to oslovilo. Koncom roku 2006 som začal zisťovať, ako by mohlo takéto združenie vzniknúť aj u nás na Slovensku. Začiatkom roka 2007 som spolu s niektorými kolegyňami a kolegami začal rozmýšľať, že by sme založili takéto občianske združenie, teda takúto asociáciu.

No a vtedy som oslovil najskôr Jura Podobu, a potom sme spoločne oslovili aj ďalších, konkrétne Zuzanu Búrikovú a ešte dve vtedajšie študentky, Alexandru Ďurčovú a Katarínu Stolárikovú, vytvorili sme prípravný výbor niekedy vo februári 2007 a zaregistrovali sme sa ako občianske združenie. Takže takto vznikla SASA: Slovenská asociácia sociálnej antropológie. Začali sme v priebehu roka 2007 oslovovať ďalších ľudí, študentov, zamestnancov na našej Fakulte sociálnych a ekonomických vied, ale aj na Filozofickej fakulte, na Slovenskej akadémii vied, záujemcov z radov verejnosti, a takto sa to rozbehlo.

A čo je to prípravný výbor?

To si vyžaduje zákon. Keď sa má zriadiť občianske združenie, tak musia najmenej traja občania podať žiadosť o registráciu: to znamená, že títo občania, ktorí vystupujú ako prípravný výbor, požiadajú o registráciu tohto občianskeho združenia a predložia jeho stanovy.

A v tom čase, keď si teda zakladal SASA, ako dlho už fungoval Ústav sociálnej antropológie, ktorý si tiež založil Ty?

Ústav sociálnej antropológie vznikol nie veľmi dlho predtým. Na Fakulte sociálnych a ekonomických vied bol najskôr Ústav kultúrnych štúdií, a potom, myslím, že v roku 2005, bol akreditovaný prvý študijný program sociálnej antropológie. Myslím, že prví študenti nastúpili v roku 2005, čiže iba dva roky predtým, ako vznikla Slovenská asociácia sociálnej antropológie. Ak si dobre pamätám, 2005-2006 bol prvý akademický rok, keď sa začala vyučovať sociálna antropológia u nás.

Cítim tam také nadšenie alebo nostalgiu v pozadí. Musela to byť skvelá atmosféra, chcela by som sa na chvíľu vrátiť do tej doby.

Nadšenie, to áno… Trochu nadšenia tam bolo, aj keď je to trochu komické, že prvé pracovisko sociálnej antropológie na Slovensku vlastne vzniklo presne sto rokov potom, ako vzniklo prvé sociálno-antropologické pracovisko na svete, keď Frazer založil katedru v Liverpoole v roku 1908. Teda v roku 2008 sa premenoval Ústav kultúrnych štúdií na Ústav sociálnej antropológie, takže nadšenie tam bolo. Kolegovia a kolegyne, s ktorými sme sociálnu antropológiu zakladali, boli najmä Juraj Podoba a Juraj Buzalka, terajší riaditeľ ústavu sociálnej antropológie: v trojici sme tam začali vyučovať, potom sa pridávali ďalší kolegovia a kolegyne: Zuzana Búriková, Andrej Mentel, Michaela Ferencová a Táňa Bužeková. A postupne sme budovali sociálnu antropológiu v podstate z ničoho: nemali sme nijaký špeciálny grant ani podporu pri vzniku, takže hnacím motorom bolo práve to nadšenie.

To znie úžasne! Ako vnímaš to, aká je situácia teraz?

Slovenská asociácia sociálnej antropológie po počiatočnom nadšení, ktoré si spomínala, zažila postupné upadanie záujmu a čoraz menej a menej ľudí vykonávalo nejakú činnosť. Samozrejme, aj neskôr, keď som ja už nebol jej predsedom, ale viedol ju Juraj Podoba aj potom Danijela Jerotijević, tak sme sa snažili, robili sme, čo sme mohli, ale stále menej a menej ľudí sa angažovalo, a nakoniec sa to dostalo do takej fázy, že už len veľmi sporadicky sa vykonávali nejaké aktivity. Nedokázali sme presvedčiť tých ľudí, ktorí boli spočiatku nadšení — nedokázali sme ich presvedčiť, aby systematicky vykonávali nejaké činnosti, pretože mať nadšenie je skvelé, no nestačí to.

Občianske združenie je totiž združenie ľudí, ktorí sami chcú niečo robiť v nejakej oblasti. No a mnohí členovia sa domnievali, a aj to jasne hovorili, že keď sú členmi občianskeho združenia, tak očakávajú tak ako konzumenti nejakú činnosť od iných, najmä od nás, čo sme boli vo vedení: zaplatím si členské, a tak má niekto niečo robiť a dať mi niečo za to, že som zaplatil členské. Ale toto je mylná predstava, lebo toto nie je princíp občianskeho združenia.

Tí, čo sú vo vedení, teda v Rade SASA, iba manažujú vo voľnom čase tých, čo chcú sami niečo robiť a spoločne si pomáhajú. No ak niekto čaká, že má niečo dostať, tak to nie je na dobrom mieste, keď je v občianskom združení. Takže naša činnosť sa potom rozplývala, až sa vytratila. A napriek úsiliu tých, čo to viedli, aj mňa samého aj tých, čo prišli po mne, a aj niektorých členiek a členov, sa aj nadšenie postupne vytrácalo a vykonávalo sa čoraz menej aktivít. A až teraz znovu nastala vlna nadšenia, keď tam prišlo nové vedenie — teda Ty a tí ďalší, čo ste to znovu rozbehli, tak to som skutočne rád a teší ma, že myšlienka robiť niečo navyše ešte nezanikla. Veď už to nedávno vyzeralo tak, že SASA zostane len nejakým vyschnutým stromom, z ktorého sa len sem-tam zazelenie nejaká vetvička. No a zrazu začal rásť úplne nový kmeň.

My sme nadšení z tejto práce a teší nás, že aj Ty oceňuješ toto nadšenie, a teda aj našu prácu. My sme sa rozhodli, že jedným z hlavných cieľov tejto asociácie v súčasnosti bude vytváranie príležitostí pre prax. Pre ľudí, ktorí síce študujú sociálnu antropológiu, ale z nejakých dôvodov sa rozhodnú pre neakademickú dráhu. Tieto predstavy sú stále len snom, no chceme ho pretaviť do reality. Je niečo, čo by si nám poradil?

V prvom rade by som chcel povedať, že ja by som nemal veľmi radiť, keď už raz sa mi to nepodarilo. Neviem, či moje rady budú na niečo dobré. Ja si myslím, že skôr nie. Bolo to treba naozaj odovzdať už niekomu inému a ja sa môžem len tešiť, že to napreduje, takže moje rady podľa mňa nie sú relevantné. Ja som rád, že mnohí absolventi sociálnej antropológie sa rozhodnú ísť do praxe a že im pomôže antropológia v praxi a v práci. Pretože antropológia má pomáhať absolventom a absolventkám, aby si našli aj iné zaujímavé zamestnania, nielen v akademickej oblasti, a aby sa v nich uplatnili a boli úspešní. Naším cieľom nie je a nemalo by byť vzdelávať študentov len pre akademickú dráhu. Toto nikde na svete nie je cieľom sociálnej antropológie, je potrebné vzdelávať a pripravovať študentov najmä pre neakademickú prax, najmä na bakalárskom stupni štúdia.

No ak by som musel, poradil by som toto: domnievam sa, že sociálna antropológia, najmä terénny etnografický výcvik, ktorí študenti dostanú, hlavne schopnosť vykonať výskum v konkrétnom sociálnom prostredí, komunikovať s ľuďmi, vniknúť akoby pod povrch sociálnych javov tým, že sa podieľame na sociálnom živote ľudí, tak to sa dá uplatniť vo veľkom množstve povolaní a je to pomerne žiadané, a to čoraz viac. Je to žiadané zo strany mimovládnych organizácií, štátnych orgánov, súkromných firiem.

Možno trochu robíme chybu v tom, že to nevieme dobre spropagovať a nevieme to dobre predať pre širšiu verejnosť. Ale tieto zručnosti a kompetencie sú a budú čoraz žiadanejšie a ja si myslím, že je to na dobrej ceste. Takže ja by som radil to, že je potrebné naozaj intenzívne komunikovať nielen s akademickými pracoviskami, ale aj so štátnou správou, samosprávou, súkromnými firmami, mimovládnymi organizáciami, viac pomáhať absolventom. Už počas štúdia by bolo dobré dostať sa na praxe, prípadne stáže neplatené aj platené. Skrátka, oveľa viac prepojenia s praxou aj počas terénneho výskumu, aj počas štúdia študentov a neskôr aj pomáhať absolventom s praxou, komunikovať s nimi, práve tam by sa mal položiť dôraz. V súčasnosti sa naše študijné programy podrobia novému procesu akreditácie, a chceme sa na tieto veci oveľa viac sústrediť.

Keď spomínaš, že sa nevieme nejakým spôsobom predať, napadá mi jedna otázka: ako je možné, že bežná verejnosť vie o tom, čo je to psychológia, čo je to sociológia, ale veľmi málo, ba priam žalostne málo sa vie o sociálnej antropológii?

To je jednoducho záležitosť času. Sociálna antropológia, ako si spomenula v jednej z predošlých otázok, existuje na Slovensku 15 rokov, čo je v podstate iba začiatok. Sociológia alebo psychológia sú disciplínami, ktoré tu majú tradíciu desaťročia. Desiatky rokov sa tie disciplíny budovali. To sa nedá dobehnúť za pätnásť rokov. Aj verejnosť vie o sociálnej antropológii. Keď sa povie slovo antropológia, tak si všetci skôr spomenú na ten seriál Kosti, a meranie lebiek, hláv, fyziologických vlastností, a teda na to, čo nazývame biologickou alebo fyzickou antropológiou.

Pomaly sa to však mení. Záujem zo strany študentov, verejnosti, novinárov sa postupne a nepretržite zvyšuje. Na rozdiel od iných sociálnych a humanitných vied, ktoré s tým majú problémy, mňa veľmi pozitívne prekvapilo to, že ustavične je čoraz väčší záujem o štúdium, aj o absolventov, a keď sa pozriem na uplatnenie absolventov, tak to povedomie o sociálnej antropológii sa postupne, pomaličky zvyšuje. Nehovorím, že by sa nedalo urobiť viac, a ja osobne sa domnievam, že áno, verejnosť o tom vie málo, ale aj toto málo je viac, ako som predpokladal a očakával.

Dajme tomu, že tu máme predstaviteľov úspešnej firmy a chceme ich presvedčiť, že by bolo pre ich firmu prospešné najať antropológa alebo antropologičku. Čo im povedať? Prečo by mali zamestnať antropológa?

Ak si draho zaplatia firmu, ktorá robí prieskumy trhu a prieskumy verejnej mienky, alebo prieskumy spotrebiteľského správania, tak takéto prieskumy, napriek tomu, že poskytujú zaujímavé a relevantné informácie, nejdú ani zďaleka do takej hĺbky ako to, čo je schopný urobiť kvalifikovaný sociálny antropológ. Napriek tomu, že pri kvantitatívnych prieskumoch môže byť relatívne veľká vzorka, aj tak dotazníkové a dopytovacie prieskumy nezohľadňujú sociálny kontext tých ľudí, ktorí odpovedajú. Nezohľadňujú aktuálnu sociálnu situáciu, keď sa niekto pýta, motivácie, sociálny kontext a podobne.

Ak sa urobí jedna prípadová štúdia, ktorú vykoná dobre pripravený antropológ, je takmer isté, ako to na svete vidíme, že takáto štúdia poskytne danej firme oveľa viac relevantných informácií, ako prieskum verejnej mienky alebo spotrebiteľského správania. Bude to síce drahšie, bude to časovo náročnejšie, ale kvalita tých informácií a ich relevancia bude mnohonásobne vyššia. Takéto sú podľa mňa skúsenosti po svete a práve preto vidíme rastúci záujem o sociálnu antropológiu. Práve preto si tí, ktorí chcú podniknúť väčšie projekty, alebo rozbiehajú povedzme firmu, ktorá má určitej cieľovej skupine niečo predávať, nejaké produkty a služby, tak začínajú čoraz viac najímať okrem spomínaných predbežných prieskumov nie ani tak sociálnych antropológov, ale skôr antropologické tímy alebo firmy, ktoré sú schopné poskytnúť aj štandardný antropologický výskum.

Žiaľ, na trhu sa pohybujú aj ľudia a firmy, ktorí nazývajú svoje produkty a činnosti kvalitatívny výskum, no robia to vo veľmi mizernej kvalite. Bez toho, aby mali príslušný výcvik a prípravu, tak vydávajú svoje produkty za kvalitatívny výskum, ale toto nikdy nenahradí terénny antropologický výskum. No a pokiaľ viem, my sme jediné pracovisko na Slovensku, ktoré poskytuje študentom, a teda aj absolventom systematický výcvik pre dlhodobejšie terénne výskumy. Nijaké iné pracovisko sa ani len neblíži k tomu, aby poskytlo takýto druh výcviku.

Keď spomínaš týchto ľudí, ktorí vydávajú menujú kvalitatívnym výskumom niečo, čo ním nie je, čo konkrétne máš na mysli?

Mám na mysli, keď niekto nazve terénnym alebo kvalitatívnym výskumom niečo takéto: “mám tri fókusové skupiny, zvolám cez sociálne siete 15 ľudí, trikrát po hodine sa s nimi porozprávam, zaznamenám, prepíšem, predložím”. A mám to celé vybavené za týždeň aj s analýzou, ale takto sa nerobí terénny výskum — toto nie je etnografický terénny výskum, hoci niektorí práve takto túto činnosť nazvú. Skrátka, zvolať si nejakých 15 ľudí a s nimi sa porozprávať, pričom jediným meradlom a kritériom tohto výsledku je to, že tam nie je štatistika, tak toto nie je ani kvalitatívny, ani kvalitný výskum. A týmito produktami sme zaplavení.

Mnohí aktéri požívajú termíny fókusová skupina, terénny výskum, terénny výlet, etnografická metóda, štruktúrovaný rozhovor a podobne. Bohužiaľ, za tým nie je nijaký seriózny niekoľkomesačný výcvik s vlastným terénnym výskumom pod supervíziou kvalifikovaného školiteľa, aby to tí aktéri dokázali urobiť dobre. Kto si prečíta napochytro nejakú brožúru, alebo absolvuje nejaký zrýchlený kurz u človeka, ktorý sám dlhodobý etnografický terénny výskum nikdy nerobil, tak nedokáže dostať ten seriózny základ, aby si vedel dizajnovať a vykonať terénny výskum kvalitne, vrátane zohľadnenia sociálneho kontextu, spôsobu vedenia rozhovorov a prípravy zúčastnených pozorovaní, získavania dôvery, a najmä uznania dôležitosti zásadného faktu, že sociálny antropológ, aj pri kratších terénnych výskumoch musí nejaký čas žiť so skúmanými ľuďmi, v ich sociálnom prostredí. Nielen si zvolať ľudí a porozprávať sa s nimi. To nie je terénny výskum, a nie je to ani poriadny kvalitatívny výskum.

Ďakujem. Pomerne často sa stretávam s presvedčením, že kvantitatívny typ výskumu je akoby nadradený tomu kvalitatívnemu. Akoby bol dôveryhodnejší, vedeckejší. Keď sa niekde objavia čísla, akoby to pridávalo na kredibilite. Čo si o tom myslíš?

Rozhodne nie. Ja sám sa popri etnografických terénnych metódach profesionálne zaoberám aj pokročilými štatistickými metódami. Bez akéhokoľvek zaváhania môžem konštatovať, že veľká väčšina takzvaných štatistických a kvantitatívnych výskumov je mimoriadne mizerne aj dizajnovaných, aj spracovaných, aj zadávaných, aj prezentovaných. Najďalej, kam sa ich autori dostanú, je prezentovať nejaké grafy, percentá, pomery. Je to zle urobené, zle zadané, aj zle interpretované. Čiže to, že niečo obsahuje nejaké čísla, nehovorí nič o vedeckosti alebo exaktnosti.

Urobiť dobrý kvantitatívny výskum je tiež mimoriadne náročné. Je potrebné pilotovať tie meracie nástroje, zistiť si, či tie nástroje (dotazníky, ale aj experimenty) naozaj merajú to, čo majú merať, korektne to štatisticky spracovať pomocou relevantných metód, a potom to aj dobre prezentovať. Takéto niečo je u nás veľmi, veľmi, veľmi zriedkavé.

Firmy sa čudujú, prečo nejaké prieskumy, ktorými sa riadia a zadajú si a zaplatia si ich, zvyčajne nedostanú to, čo predpokladali, a ak sa takýmito výsledkami riadia, nejde to tým smerom, ktorý predpokladali. Dôvodom je, že ten nástroj je veľmi zlý, a kvantitatívne metódy na spracovanie dát ešte horšie. To je veľmi podobné, ako keď niekto robí spomínanú fókusovú skupinu bez výcviku. Nemať seriózny kvantitatívny, štatistický výcvik a zručnosti je rovnako zlé ako nemať seriózny kvalitatívny terénny výcvik a zručnosti. Keď raz niekto nemá zručnosti, je jedno, či to robí kvantitatívne zle, alebo kvalitatívne zle.

Ďakujem… Chcel by si ešte niečo dodať?

Áno, chcel by som niečo odkázať študentom a absolventom, aj všetkým záujemcom o sociálnu antropológiu. Kto absolvuje štúdium sociálnej antropológie na ktoromkoľvek stupni, alebo si aspoň naštuduje základy sociálnej antropológie, tak pri troche úsilia má takmer istotu, že si nájde veľmi dobré uplatnenie, či už doma alebo v zahraničí… čoho aj Ty si živým dôkazom.

Tento rozhovor s Martinom viedla Daša Bombjaková.