Mirka je sociálnou antropologičkou, vzdelanie získala na Ústave sociálnej antropológie Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore hovorí o tom, aká bola jej cesta k sociálnej antropológii, prezradí viac o terénnom výskume k diplomovej práci o vzťahoch vychovávateliek a detí v materských školách, ale aj o problematike deinštitucionalizácie, ktorá je predmetom Mirkinej doktorandskej výskumnej práce.

Antropológia zo svojej podstaty umožňuje do istej miery okúsiť akúkoľvek časť života, ktorú sa výskumník či výskumníčka rozhodne prebádať. Môže nahliadnuť za oponu každodenného života prakticky v akomkoľvek prostredí. Toto je pre mňa jeden z najväčších benefitov výskumu v antropológii – byť súčasťou každodenného života rôznych ľudí a môcť teda doslova okúsiť v živote čokoľvek.

Mirka, Ty si študovala sociálnu antropológiu. Pamätáš si, čo Ťa viedlo k výberu tohto odboru?

K antropológii tak nejak smeroval asi celý môj dovtedajší život. Štandardne si deti prechádzajú fázou, kedy svojim rodičom kladú neutíchajúcu spŕšku otázok „čo/ako/prečo?“. Začínajú sa zaujímať o príčiny a o to, ako svet okolo nich vlastne funguje. Táto fáza sa u mňa nikdy neutlmila a rodičov som doslova trápila neustálym vypytovaním sa až do takej miery, že sa u nás na tieto rozhovory ustálila fráza „poďme sa rozprávať o živote“.

Rodičia ma naučili čítať ešte v predškolskom veku (čo bol z ich strany šikovný taktický ťah), čím sa mi popri rozhovoroch s dospelými otvorila ďalšia možnosť získavania informácií. Odvtedy som čítala doslova všetko, čo mi prišlo pod ruku. Rozprávky, básne, encyklopédie, všetko, čo mi niekto podaroval, alebo odporučil. Asi dve ulice od domu sme mali mestskú knižnicu. A práve trasa domov-knižnica bola mojou prvou, ktorú som mohla zdolať sama. Škoda, že moji rovesníci rozhodne moje nadšenie pre literatúru a učenie sa nezdieľali.

Po základnej škole som nastúpila na Školu knihovníckych a informačných štúdií, kde sme sa stretli prakticky všetci s podobnými záujmami. Tam som mala možnosť preskúmavať samu seba a to, kam chcem v živote smerovať ďalej. Lenže nenachádzala som v sebe žiaden „jasný smer“. Desila ma predstava, že akonáhle si čokoľvek vyberiem, nevyhnutne to bude znamenať, že stratím možnosť okúsiť niečo iné. Dlhé hodiny som sedávala doma za stolom a preberala si jednotlivé študijné odbory. Zbožňovala som knihy, ale tie pre mňa predstavovali najmä prostriedok k získavaniu vedomostí.

A pri prehrabávaní sa rôznymi fakultami a katedrami som narazila na pomerne novovzniknutý študijný program, kultúrnu antropológiu. A tá pre mňa predstavovala úplne ideálnu voľbu po všetkých smeroch. Štúdium, ktorého podstatou je bádanie, skúmanie a objavovanie. Antropológia zo svojej podstaty umožňuje do istej miery okúsiť akúkoľvek časť života, ktorú sa výskumník či výskumníčka rozhodne prebádať. Môže nahliadnuť za oponu každodenného života prakticky v akomkoľvek prostredí. Toto je pre mňa jeden z najväčších benefitov výskumu v antropológii – byť súčasťou každodenného života rôznych ľudí a môcť teda doslova okúsiť v živote čokoľvek.

Aký problém si riešila vo svojej diplomovej práci?

Na celom magisterskom stupni som sa orientovala najmä na kognitívnu antropológiu a antropológiu detí. V diplomovej práci som preskúmavala, či vychovávateľky v materskej škole pristupujú k deťom rozlične na základe statusu ich rodičov, alebo ich etnicity a ako sa ich prístup pretavuje do vzájomných vzťahov medzi deťmi. Niekto by mohol namietnuť, že vychovávateľky sa predsa ku všetkým deťom musia správať rovnako, avšak tak naša myseľ nefunguje. Dnes už vieme, že ani rodič sa pri najlepšej vôli nespráva rovnako k svojim deťom, dokonca ani v prípade jednovaječných dvojičiek. K ľuďom okolo seba vždy pristupujeme na základe našich predstáv o nich a na základe toho, do ktorých skupín sme ich v mysli zaradili. Je to jednoducho súčasťou ľudskej prirodzenosti, dá sa povedať.

A čo sa týka vzťahov vychovávateliek a detí v takzvanej Západnej kultúre, už veľa výskumov predo mnou poukázalo na dva významné faktory, ktoré ich ovplyvňujú, a to socio-ekonomický status a etnicita. Vybrala som si materskú školu na slovensko-maďarskom pohraničí. Slovensko je etnicky pomerne homogénna krajina a etnické skupiny, ktoré sa tu nachádzajú, sú opradené najrôznejšími stereotypmi. Na druhej strane socialistický režim u nás veľmi zvýraznil dôležitosť socio-ekonomického statusu. Socio-ekonomický status pritom nie je len finančné zabezpečenie, ale odráža postavenie a rešpekt v spoločnosti. Ten sa u nás spája najmä s rôznymi typmi povolaní. Syn lekárky a právnika bude mať v očiach vychovávateliek iné postavenie a budú sa k nemu správať inak, ako k synovi nezamestnaného otca a matky pracujúcej vo výrobe, napríklad. Toto sa samozrejme odohráva na nevedomej úrovni a deje sa to nám všetkým, je to úplne prirodzený proces.

Mňa zaujímalo, či v etnicky zmiešanom prostredí bude vystupovať do popredia status, alebo etnicita, a ako sa to pretaví do vzájomných vzťahov detí. Ak by bol niekto v napätí, čo sa ukázalo, tak – spoiler alert – rozhodujúcim faktorom bol práve socio-ekonomický status a interakcie medzi vychovávateľkami a deťmi s rôznym socio-ekonomickým statusom boli skutočne veľmi odlišné. Ohromnou skúsenosťou bolo pre mňa to, že počas zberu dát som to tak vôbec nevnímala. Každý deň som tam s deťmi a vychovávateľkami trávila celý deň aktivitami, rozhovormi, jedli sme spolu, upratovali hračky, pozorovala a zapisovala som si interakcie a napriek tomu až analýza dát mi odhalila výsledky, ktoré mňa samu prekvapili. Rovnako ma tiež prekvapilo, ako efektívne vedia deti doslova nasiaknuť tieto odlišnosti v prístupe a pretaviť ich do rovesníckych interakcií.

Povedz nám prosím viac o Tvojom terénnom výskume.

Niekto by to tak nemusel vnímať, ale pre mňa to boli veľmi vzrušujúce dva mesiace. Ráno som vstala okolo šiestej, aby som sa pripravila a o 6:45 som prišla do škôlky. Deti začali prichádzať od siedmej, vtedy som tam už chcela byť, aby som mala možnosť vidieť a prehodiť pár slov aj s rodičmi detí. A potom som jednoducho bola súčasťou koloritu triedy, až kým si všetci rodičia nevyzdvihli všetky deti. Deti si na mňa zvykli asi za týždeň, vychovávateľkám to trvalo trošku dlhšie, kým sa uvoľnili a začali považovať za samozrejmé, že ma ráno uvidia vo dverách, so zápisníkom v ruke. Vždy som mala v ruke zápisník, do ktorého som si heslovite zapisovala dáta, na ktoré som sa vo výskume zameriavala. Celé dni som trávila pozorovaním a zaznamenávaním interakcií medzi vychovávateľkami a deťmi, detských hier, a rozhovormi s vychovávateľkami.

Štúdium antropológie je zamerané aj na nadobúdanie zručností súvisiacich s rôznymi technikami získavania informácií, počas výskumu som teda už vedela, ako nenútene navodiť jednotlivé témy, mala som ujasnené, aké dáta budem akým spôsobom zbierať. Najskôr som rozhovormi s vychovávateľkami zisťovala, ako zaraďujú jednotlivé deti v triede, čo o nich hovoria. A potom som pozorovala, ako vyzerajú reálne interakcie medzi nimi a deťmi a tiež, ako vyzerajú medzi deťmi navzájom. Nezdá sa to, ale je to celkom vyčerpávajúce, pretože myseľ musí byť neustále v strehu a sústredená na všímanie si a zaznamenávanie situácií, ktoré pozostávajú z množstva dát. Sú to verbálne prejavy, tón hlasu, gestikulácia, pri interakciách je samozrejme nevyhnutné zaznamenať všetkých aktérov. Do toho permanentná sebareflexia, aby som pri zaznamenávaní čo najmenej uplatňovala svoje vlastné dojmy, ktorým nie je možné zabrániť. Opísať javy efektívne, rýchlo, a pritom ich zachytiť čo najkomplexnejšie a najmenej emočne podfarbené, je pomerne namáhavá činnosť.

Keď som vyšla zo škôlky, išla som rovno „domov“ (na miesto, kde som tie dva mesiace prechodne bývala), sadla som si za počítač a všetko, čo som heslovite popísala do denníka, som dôkladne rozpísala. Taktiež som prepisovala rozhovory, čo sa tiež najkvalitnejšie robí čo najskôr po zozbieraní, pretože je možné doplniť nuansy, ktoré sa na audiozáznam nepodarí zachytiť, ale v tom momente to bolo dôležité (najmä neverbálne prejavy). To mi zvyčajne zabralo niekoľko hodín. Potom som buď zaspala, alebo som sa šla prejsť a vyčistiť si hlavu pred ďalším dňom.

Mohla by si nám opísať, ako si sa dostala k práci na ministerstve práce?

Veľmi rada by som na túto otázku odpovedala nejakým pútavým príbehom o životnom poslaní, ale realita je omnoho… obyčajnejšia. Nedostala som sa na doktorandské štúdium, o ktoré som sa uchádzala na fakulte etnológie na Univerzite Komenského. Prekvapilo to aj mňa samotnú a dodnes nerozumiem, ako k tomu došlo. Teda, rozumiem presne, prečo som neprešla prijímacím konaním – pred komisiou som totiž zostala sedieť asi 10 minút úplne bez slova. Následne som sa ospravedlnila, vyšla som z miestnosti a šla sa do auta vyplakať. Ani predtým, ani potom sa mi nič podobné nestalo, ale je to tiež cenná skúsenosť.

Keďže pokračovanie v štúdiu som dovtedy považovala za jedinú cestu, musela som zásadne prehodnotiť ďalšie možnosti. Mojím cieľom bolo prihlásiť sa na doktorandský stupeň opäť v nasledujúcom roku, hľadala som si teda nejakú dočasnú prácu. Kamarát, ktorý sa venuje pomoci ľuďom bez domova a s ministerstvom práce spolupracoval, mi povedal, že hľadajú dočasne niekoho na odbor sociálnych služieb. Prihlásila som sa na výberové konanie, absolvovala som pohovor a stala sa súčasťou tímu, ktorý zodpovedá za oblasť sociálnych služieb. Najskôr som sa venovala službám zameraným na marginalizované komunity s generačne reprodukovanou chudobou, teda ľudí žijúcich v takzvaných osadách a na okrajoch obcí, tzv. Rómske komunity. Bola to náročná, ale aj veľmi krásna práca plná služobných ciest do kútov Slovenska, o ktorých som dovtedy ani nevedela, že existujú. Z tejto témy som bola v roku 2015 pokynom zo strany nadriadeného (pristál mi na stole stoh papierov so slovami „Toto budeš odteraz robiť ty“) presunutá na tému deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb.

Čo je to tá deinštitucionalizácia?

Je to niečo absolútne odlišné od všetkých mojich predchádzajúcich pracovných skúseností. Bol to totálny switch v mojom zameraní a úplne nová téma, o ktorej som dovtedy mala len matnú predstavu na základe informácií z pracovných porád. Ale ako som dostala možnosť stále viac sa do tejto témy vnárať, pochopila som komplexnosť zmeny, ku ktorej sa Slovenská republika zaviazala.

Počas socializmu u nás vrcholilo vytváranie ústavov pre ľudí s rôznymi druhmi zdravotného postihnutia, ale aj pre seniorov. Bol to režim, počas ktorého sa sťahovalo z dohľadu všetko, čo nenapĺňalo vtedajšie predstavy o normálnosti. Aj osady sa presúvali doslova „ďalej od cesty“, alebo za nejakú prírodnú bariéru, akou je kopec, či potok, aby nenarúšali potemkinovskú ideu želanej normálnosti. Rovnako sa pristupovalo k ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia a s tými, o ktorých sa nemal kto starať – vznikali ubytovacie ústavy, častokrát v budovách bývalých kaštieľov, či kasární, a aj v tomto prípade boli vzdialené od obce. Hlavne, nech ich nie je vidieť. Ľudia s rôznymi formami dočasného či trvalého zdravotného postihnutia boli doslova vytesnaní z verejného priestoru a verejného života.

Určite si spomeniete na články a spoty v televíznych novinách, keď sa súčasťou poslaneckého zastúpenia po voľbách v roku 2016 stala pani Petruchová (dnes Shahzad), ktorá využíva na presun elektrický vozík. Priestory parlamentu absolútne na takéto niečo neboli (a dodnes poriadne nie sú) vybavené. Nikdy sa nepočítalo s tým, že ktorýkoľvek zo 150 poslancov môže mať obmedzenú schopnosť pohybu, alebo orientácie. Na takéto niečo dodnes nie sú pripravené mnohé verejné priestory. Žiaci a študenti na školách absolútne nie sú zvyknutí, že by ich spolužiak či spolužiačka mohli mať Downov či Aspergerov syndróm. Alebo potrebu pohybovať sa pomocou vozíka či barlí. O ľuďoch s rôznymi formami najmä mentálneho postihnutia kolujú najrôznejšie stereotypy a predsudky nielen medzi bežnou populáciou, ale aj medzi tvorcami štátnych politík a samotnými poskytovateľmi sociálnych služieb.

Deinštitucionalizácia je veľmi komplexná zmena postavenia ľudí so znevýhodnením v spoločnosti, ktorej základným kameňom je zrušenie veľkokapacitných pobytových inštitúcií, a tým pádom rozsiahla zmena v poskytovaní sociálnych služieb a prístupe k ľuďom bez ohľadu na druh ich zdravotného postihnutia. Súvisí s ňou nielen vzdelávanie opatrovateliek, poskytovateľov sociálnych služieb, ale aj vzdelávanie a informovanie verejnosti a samozrejme zmeny v navrhovaní verejného priestoru a budov tak, aby boli prístupné pre všetkých ľudí bez rozdielu (takéto navrhovanie budov sa nazýva univerzálny dizajn, alebo dizajn pre všetkých). Sprístupnenie verejného priestoru a všetkých oblastí života všetkým, ktorí oň prejavia záujem a podporiť ich v napĺňaní svojich potrieb, to je cieľom deinštitucionalizácie.

Čo Ťa viedlo k návratu k sociálnej antropológii – k doktorátu?

Predstava návratu k doktorátu ma v prvom rade nikdy neopustila. Práca ma však na nejaký čas zaujala natoľko, že som svoj pôvodný plán opäť sa prihlásiť na doktorandské štúdium, každoročne odkladala. Každý rok, vrátane tých na materskej dovolenke, som sa vždy v marci chodila pozerať na weby rôznych fakúlt, aké témy sa otvárajú. V roku 2020 som narazila na tému, ktorú otvorila FSEV UK v spolupráci s Ústavom etnológie a sociálnej antropológie na SAV a týkala sa starnutia v kontexte univerzálneho dizajnu. To bola príležitosť, ktorá ma definitívne presvedčila, že je čas prihlásiť sa a napredovať ďalej v téme, ktorá ma aktuálne veľmi zaujíma.

Práca v štátnej správe má predsa len svoje limity. Pre mňa to je najmä samotný charakter kancelárskej práce. Aj keď moja odborná téma, aj pracovná náplň je zaujímavá, ako môžem chcieť porozumieť problematike bez skutočného poznania ľudí, ktorí sú jej cieľovou skupinou? Terénny výskum považujem za jediný relevantný spôsob, ako porozumieť a skutočne sa oboznámiť s akýmkoľvek spoločenským javom. A tak som sa z kancelárie presunula do aktívnych príprav do terénu. Momentálne som v prvom ročníku, takže pracujem na samotnom dizajne výskumu.

Čím sa budeš zaoberať vo svojej doktorandskej práci?

Budem sa zaoberať vzájomným súvisom medzi fyzickým prostredím zariadenia pre seniorov a vzťahmi medzi klientelou a personálom zariadenia. Výskum som si postavila priamo na kombinácii poznatkov z práce a súčasných poznatkov spoločenských vied o ľudskom správaní. Fyzické prostredie prirodzene určitým spôsobom vplýva na to, ako sa ľudia cítia, a tým pádom aj na to, ako medzi sebou komunikujú a aké majú medzi sebou vzťahy. Najmä, ak ide o uzavreté prostredie, kde sú všetci spolu takpovediac „na hromádke“.

Mňa zaujíma, ako samotná budova zariadenia a to, ako je navrhnutá z hľadiska fyzických bariér pri pohybe a orientácii, vplýva na vzájomné vzťahy medzi klientelou a personálom, a tým aj na kvalitu života klientely. Hovorí sa, že „človek si časom zvykne na všetko, aj na šibenicu“. Je to ale skutočne tak? O tom, ako nahliada personál na klientov, nám veľa napovie už len ich rozmiestnenie v zariadení. Prídete do trojpodlažného zariadenia bez výťahu a zistíte, že ležiacich klientov umiestnili svorne na treťom. Veď čo už s nimi? Dostanú lieky, jedlo, po fyzickej stránke je o nich stopercentne postarané. A celý zvyšok života sú vo svojich izbách na treťom poschodí. Sú ale aj zariadenia, kde sú úplne imobilní klienti umiestnení na prízemí. Prečo? Pretože tak sa predsa ľahšie presúvajú aj s posteľou von, keď je pekné počasie. Alebo do spoločenskej miestnosti, keď ide ich obľúbený film.

Treba si uvedomiť, že priemerná kapacita takých klasických inštitúcií je okolo 65 klientov. Ako sa personál stavia k požiadavkám klientov a klientok, ktoré zahŕňa opakované prekonávanie fyzických bariér zariadenia? Majú klienti vôbec nejaké požiadavky, ktoré zahŕňajú prekonávanie bariér? Alebo si zvykli a od personálu nepožadujú „nič navyše“? Hovoria o fyzických bariérach ako o probléme? To zatiaľ nevieme. Výskumov z prostredia zariadení pre seniorov je ako šafranu, bohužiaľ stále stoja na okraji aj vedeckého, nielen verejného záujmu. Chcela by som prispieť poznatkami zvnútra, ako samotný chod zariadenia ovplyvňuje budova z hľadiska bezbariérovosti.

Čo vnímaš ako prínos štúdia sociálnej antropológie?

Ja dodnes profitujem najmä zo schopností kriticky nahliadať a relativizovať informácie. Akékoľvek, o čomkoľvek a podávané kýmkoľvek. Najmä teda v oblasti spoločenských javov, ale principiálne majú podľa mňa antropológovia a antropologičky vybudovaný veľmi citlivý senzor na obozretné pristupovanie k informáciám. Už na škole sme boli motivovaní k tomu, aby sme sa pýtali, aby sme hľadali zdroje odpovedí a aby sme len slepo neprijímali to, čo nám kto povie, dokonca aj z radov prednášajúcich. Kontrola zdrojov informácií a overovanie relevantnosti ich autorov je podľa mňa prirodzenou súčasťou života tých, ktorí si prešli antropologickým štúdiom. Množstvo predstáv o nás samotných je považovaných za prirodzené celému ľudskému druhu. Súčasťou života antropológa je však neustále si klásť otázku „a je to takto všade?“. Delenie podľa farby pleti, rodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti, etnicity… Existujú tieto kategórie ľudí na celom svete? A sú všade rovnaké? Existujú vôbec tieto kategórie aj inde ako v našich mysliach v podobe sociálnych konštruktov?

Neustále relativizovanie, bádanie a hľadanie relevantných informácií. Spôsob, ako to robiť správne, metódy a techniky, ako sa k relevantným informáciám dopátrať, aké otázky si klásť, precizovanie týchto schopností sa študenti antropológie učia u nás 5 rokov a profitovať z nich môžu celý zvyšok života, nech sa rozhodnú pre akúkoľvek prácu, alebo smerovanie v živote.

Čo by si povedala študentovi/študentke, ktorý/á váha, či ísť študovať sociálnu antropológiu?

Ten, kto váha, či ísť na antropológiu, sa tým pádom už rozhoduje medzi rôznymi oblasťami spoločenských vied. Čiže otázka je, prečo práve antropológia a nie iný typ spoločenských vied? Keby som robila nábor, jasným argumentom v prospech kultúrnej antropológie je, že ide o holistickú disciplínu, ktorá všetky ostatné obsahuje. Nahliada na človeka v jeho celistvosti a čerpá z poznatkov všetkých spoločenských vied, sociológie, psychológie, lingvistiky, ale aj biológie, medicíny, ekonomiky, podľa toho, na akú oblasť sa výskumník či výskumníčka orientuje.

Kultúrna antropológia je pre tých, ktorí sú otvorení možnosti, že ich doterajšie vnímanie sveta sa prevráti naruby, sú fascinovaní ľuďmi a majú v sebe túžbu rýpať sa v problémoch, až kým im neprídu na kobylku. Treba však mať aj odhodlanie vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Je potrebné si uvedomiť, že antropológovia a antropologičky počas výskumu častokrát vstupujú do intímnej zóny ľudí a cieľom ich bádania je preskúmavať samotnú podstatu spoločenských javov. A robia to tak, že ich pozorujú a vypytujú sa. V teréne je teda potrebné rátať so všetkým, aj s nedôverou a pocitom, že ľudí doslova otravujete.

Štúdium antropológie nenapĺňa takú tú stereotypnú predstavu o štúdiu založenom len na sedení na prednáškach, učení zo skrípt a vypracovávaní zadaní na papieri. Seminárna práca môže kľudne vyzerať aj takto: „choďte do osady, alebo do nejakej rómskej komunity, niekoľkokrát sa s niekým porozprávajte o ich živote. Zistite, ako vaši respondenti a respondentky identifikujú samých seba“. A tak si zistíte, aké možnosti máte, pripravíte sa, prídete do osady, zozbierate všetku odvahu a doposiaľ nadobudnuté informácie, zaklopete niekomu na dvere a oslovíte ho. Také je štúdium antropológie. Kto potrebuje titul, aby uspokojil rodičov, alebo potreby pracovného trhu, odporúčam poohliadnuť sa po iných odboroch.

Tento rozhovor s Mirkou viedla Daša Bombjaková.