Natalia Slivkova

Predstavujeme Vám ďalší rozhovor SASA so sociálnou antropologičkou Natáliou Slivkovou. Natália sa v súčasnosti venuje výskumu v oblasti konšpiračných teórií na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV. Je absolventkou sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a mamou dvoch detí. V rozhovore približuje, čo ju priviedlo k záujmu o konšpiračné teórie a čo pre ňu antropológia znamená v bežnom živote.

Antropológia je veda, ktorá Vám zmení vnímanie sveta okolo Vás a premýšľanie o mnohých veciach. Keď si Vaše dieťa zapáli v puberte prvú cigaretu, namiesto odsudzovania možno uvidíte potrebu prestíže medzi rovesníkmi. Pochopíte, prečo ľuďom záleží, čo si o nich druhí myslia. Neprekvapí Vás lamentovanie Vašej babičky, aká je strašná Vaša generácia. Dokážete svet okolo seba vyhodnocovať zo širšej perspektívy. Keď Vám niekto povie, že sa rozhodoval racionálne, len sa pousmejete.

Začnime najskôr súčasnosťou. Čomu sa venuješ vo svojej výskumnej práci?

V súčasnosti sa, ako doktorandka na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, venujem oblasti takzvaných konšpiračných teórií. Rada by som to ale rozviedla trochu konkrétnejšie, pretože pod konšpiračnými teóriami si môžeme predstaviť širokú škálu presvedčení. Ja sa v oblasti konšpirácií zameriavam na vakcináciu.

Začnem zoširoka. Mnohé výskumy, ktoré sa venujú téme konšpiračných teórií, sa snažia vysvetľovať, prečo im ľudia veria alebo poukazujú na ich dopady na spoločnosť. A potom sú výskumy, ktoré pristupujú k tejto téme z emického hľadiska, čiže snažia sa priniesť vysvetlenia z pohľadu samotných aktérov. Tieto výskumy, okrem iného, ukazujú, že nazvať niekoho „konšpiračným teoretikom“ alebo „konšpirátorom“ znamená pripísať mu hanlivú nálepku, ktorá ho nejakým spôsobom diskredituje – stigmu. Ľudia, ktorých takto označujeme, môžu prežívať obavy zo sociálneho vylúčenia a negatívne pocity súvisiace s tým, ako ich okolie posudzuje. Môžu sa cítiť znevýhodnení a odmietnutí, zosmiešnení alebo ignorovaní… Dôsledky stigmatizácie môžu byť rôzne, no vedú k sociálnemu vylúčeniu.

Týmto smerom by som sa chcela uberať aj ja vo svojej práci. Odmietanie vakcinácie, dnes poznáme veľmi dobre termín „antivax“ (ktorý mimochodom tiež môže pre niekoho predstavovať urážlivé označenie), sa častokrát vysvetľuje prostredníctvom viery v konšpiračné teórie. „Joj, to sú také konšpirácie!“ si môže povedať niekto, kto si práve vypočul mladého otecka snažiaceho sa odôvodniť, prečo váhajú s očkovaním dieťaťa.

To, čo sa pokúsim zistiť je, či ľudia odmietajúci očkovanie, prežívajú obavy zo stigmatizácie v spoločnosti, v ktorej ich presvedčenia nie sú považované za väčšinové. Inými slovami, zaujíma ma, či majú obavy z toho, že ich okolie za vyjadrovanie antivakcinačných názorov bude negatívne hodnotiť a ako to vplýva na ich vzťahy, správanie alebo prežívanie. Ako napríklad vnímajú a čo prežívajú, keď ich niekto nazve „konšpirátorom“? Ako sa cítil mladý otecko, keď jeho dôvody boli onálepkované ako konšpirácia? Samozrejme, tento repertoár označení môže byť omnoho širší. Niekedy to môžu byť výrazy ako „antivax“ alebo „biomatka“, ak so sebou nesú negatívne konotácie. A ak tu niečo ako stigma pôsobí, aký má potom vplyv na to, ako sa ľudia správajú?

Môj výskum by som chcela rozšíriť ešte ďalej. Ak sa ľudia cítia v jednej sociálnej komunite odmietaní, alebo stigmatizovaní, pochopiteľne vyhľadávajú také komunity, v ktorých sa cítia dobre, kde môžu svoje názory zdieľať a získavať podporu. Pre ľudí odmietajúcich očkovanie sú to často internetové skupiny na sociálnych sieťach. Vo svojom výskume chcem nahliadnuť aj do týchto skupín a vysvetliť, aké sociálne, ale aj psychologické prínosy, či výhody poskytujú ľuďom. Jednoduchou rečou, čo v nich ľudia nachádzajú, aký majú pre nich význam? Mojím predpokladom je, že to nebude len a len o získavaní informácií.

Wau, konšpirácie sú všeobecne veľmi citlivou oblasťou výskumu. Tvojou úlohou teda bude odkryť možno veľmi intímnu oblasť prežívania. Čo ťa priviedlo k záujmu o túto tému?

Ak by som mala veľmi stručne odpovedať, povedala by som, že vlastné skúsenosti. Pár mesiacov po ukončení magisterského štúdia som začala novú životnú etapu, stala som sa mamou. V mojom každodennom živote sa začali zrazu vynárať úplne nové problémy, zmenilo sa mi sociálne prostredie a záujmy, môj dovtedajší život sa úplne preorganizoval a to všetko so sebou prinieslo veľa nových otázok.

Už v tehotenstve som začala navštevovať materské centrá, v ktorých som spoznávala iné matky a nasávala informácie o dojčení a starostlivosti o dieťa. Dnes je však prísun informácií veľmi rôznorodý a začala som vnímať akýsi rozkol vo všetkých radách a presvedčeniach, ktoré ku mne smerovali. Informačný boj sa dotýkal snáď každej oblasti materstva. V tej dobe som sa najviac zaujímala o dojčenie, rozprávala som sa s mnohými ženami – tehotnými, čerstvými matkami, ale aj staršími generáciami. Ako antropologička som bola fascinovaná rôznorodosťou predstáv o dojčení, ktoré medzi matkami kolovali. Často sa mi dostávalo do uší „takto to bolo za socializmu“ alebo „ostatné cicavce to nerobia tak ako my, toto pre nás nie je prirodzené“. Aj takéto diskusie potom podnecovali môj záujem. Začala som sa zaujímať o dojčenie ako celok a študovať si rôzne zdroje.

Keď sa mi dcéra narodila, mala som problémy s dojčením, a tak som sa téme začala venovať ešte intenzívnejšie. Dostala som kontakt a oslovila som laktačnú poradkyňu. Jej vedomosti, mnohé v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami a poskytovanie podpory prostredníctvom citlivej komunikácie s matkami, ma zaujali natoľko, že som sa neskôr prihlásila na certifikovaný kurz poradkyne pri dojčení. Počas materskej dovolenky som sa teda venovala pomoci matkám, ktoré zažívali podobné problémy, akými som si prešla ja sama. Aj dnes, s niekoľkoročným odstupom, túto prácu vnímam ako veľmi zmysluplnú a bola pre mňa zdrojom mnohých skúseností.

Ale nech sa už posuniem od témy dojčenia k môjmu aktuálnemu záujmu. Počas tohto obdobia som sa stretávala s množstvom rodičov. Navštevovala som ich v domácnostiach, alebo sme sa stretávali v materskom centre. Realizovala som aj prípravný kurz na dojčenie pre tehotné ženy. Každá matka hľadá odpovede na otázky a otvára množstvo tém, ktoré sa dotýkajú prosperity dieťaťa. A jednou z takýchto tém je aj vakcinácia. Túto problematiku som samozrejme vnímala aj predtým, možno je lepší výraz „prežívala“.

Sama som si ako matka prešla týmto rozhodovacím procesom. Z jednej strany ku mne prúdil informačný tok o škodlivosti očkovania, no zároveň som pociťovala intenzívny tlak väčšinových názorov smerom k očkovaniu. Pričom v prospech očkovania ľudia používajú častokrát rovnako iracionálne argumenty, ako v jeho neprospech: „za socializmu sa nás nikto nič nepýtal, rovno nás pichli v škole, tak nešpekuluj“, „čo ťa má čo zaujímať, čo je obsahom vakcíny, proste povedali, že si to máš dať, tak si to daj“. Zrazu môže človek mať pocit, že stojí medzi dvoma mlynskými kolesami a nevie, k čomu sa prikloniť. Rozumiem tomu, že zorientovať sa v množstve informácií a vyhľadávať relevantné zdroje môže byť náročné, pretože ako môžem posúdiť, čo je naozaj dôveryhodné.

Postupne, čím viac matiek som spoznávala, tým viac som si uvedomovala aktuálnosť, dôležitosť a citlivosť tejto témy. Zistila som, že nejde o problém pár jednotlivcov, ale o horlivo diskutovanú tému, ktorá matky rozdeľuje. Matky, ktoré o očkovaní detí pochybujú alebo ho odmietajú, sa môžu dostať do konfrontácie s nepochopením, čeliť enormnému tlaku, či obvineniam z nezodpovednosti. Podobný fenomén som postrehla napríklad aj pri dojčení. Uvedomila som si, akú dôležitú úlohu zohrávajú rôzne skupiny, ktoré sa formujú napríklad na sociálnych sieťach, v ktorých ženy nachádzajú podporu, zdieľajú skúsenosti a rady. Pre každého je dôležité byť súčasťou skupiny a cítiť sa prijatý.

V tejto téme som sa vŕtala veľmi dlhú dobu a plynulo som sa posúvala k otázkam, prečo tak veľmi dôverujeme ľuďom okolo nás? Prečo je pre nás niekedy väčšou autoritou priateľ na sociálnej sieti ako vyštudovaní odborníci? Na základe čoho sa rozhodujeme, kto je dôveryhodný a čomu uveríme?

Po materskej som sa zamestnala na trvalý pracovný úväzok, ukončila som svoje aktivity, ktorým som sa v tomto období venovala. Hoci som si našla zaujímavú prácu v priateľskom kolektíve a v zásade mi nič nechýbalo, neutíchala vo mne potreba zužitkovať všetko, v čom som nadobudla vedomosti a skúsenosti. Niekoľko rokov som sa pohrávala s myšlienkou vrátiť sa späť k štúdiu sociálnej antropológie, až kým som minulý rok nenazrela do zoznamu vypísaných dizertačných tém a bum! Do očí mi udrela téma konšpiračných teórií a mne automaticky prišla na um téma vakcinácie.

Hovoríme o konšpiračných teóriách. Ale čo to vlastne je? A aké sú konšpiračné teórie v oblasti očkovania?

Konšpiračné teórie sú viac-menej podobne zadefinované takmer v každej štúdii, ktorá sa nimi zaoberá. Dalo by sa povedať, že sú to neoverené informácie, ktoré hovoria o sprisahaní mocných ľudí alebo organizácií, ktorí zatajujú kľúčové informácie v danej oblasti pred verejnosťou, aby dosiahli vlastné ciele. Niektorí vedci sa v rámci tejto témy zaoberajú aj antivakcinačnými tendenciami prameniacimi z predstáv o sprisahaní, teda z predstáv, že očkovanie je súčasťou „ich“ plánu. Jedna z najznámejších konšpiračných teórií hovorí, že farma firmy zámerne zatajujú možné vedľajšie účinky vakcín z dôvodu vlastného zisku.

Konšpiračný teoretik je teda človek, ktorý verí nepodloženým teóriám o sprisahaní.

Ja však nechcem hodnotiť, kto je a kto nie je konšpiračným teoretikom. Dokonca si nie som istá, či to vieme takto jednoducho určiť. Nechcem ani overovať, potvrdzovať alebo vyvracať rôzne teórie, neplánujem ich vyhodnocovať ani posudzovať. Vychádzam zo štúdií, ktoré poukazujú na konšpirácie ako zdroj sociálnej stigmy a presne týmto smerom sa uberám. Môj zámer je otvoriť otázku stigmatizovania ľudí s antivakcinačnými presvedčeniami, ktorí môžu byť označovaní aj ako „konšpirační teoretici“, alebo „konšpirátori“ .

Je to naozaj veľmi zaujímavá a aktuálna téma. Venovala si sa tejto oblasti aj počas štúdia na Ústave sociálnej antropológie?

Počas štúdia som sa venovala antropológii detí. V bakalárskej práci som skúmala vplyv inštitúcie materskej školy na rodové správanie detí. Sledovala som, aké rodovo-stereotypné predstavy a akým spôsobom sú deťom sprostredkovávané. Zameriavala som sa na prístupy učiteľov a učiteliek, rozčlenenie priestoru, alebo detské hry. Frázy ako „dievčatá sa takto nesprávajú“, „chlapci neplačú“, „nedaj sa, veď si chlap“, „špinavá si ako chlapčisko“ – toto všetko sú nenápadné formy stereotypnej komunikácie, ktoré som denne zaznamenávala. Rozdelenie priestoru – dievčenská a chlapčenská časť, hračky, ktoré sú deťom prezentované ako chlapčenské a dievčenské, či voľba odlišných trestov alebo odlišné riešenie situácií podľa toho, či ide o dievča alebo chlapca. Ani si neuvedomujeme, kým to priamo nesledujeme, ako vplyvné je prostredie pri formovaní našej vlastnej identity.

Na magisterskom stupni, teda v mojej magisterskej práci som zostala verná školským inštitúciám. Tentoraz som skúmala prostredie základnej školy, konkrétne vplyv inštitúcie na reprodukciu sociálnych rozdielov. Počas dvojmesačného terénneho výskumu som sledovala, ako sa pedagogický prístup líši v závislosti od sociálnoekonomického statusu rodín, z ktorých deti pochádzajú a ako sa potom tento odlišný prístup pretavuje do detských rovesníckych skupín. Sledovala som interakcie medzi pedagógmi a deťmi, interakcie medzi deťmi navzájom a tiež som navštívila niekoľko rodín. Ukazovalo sa, že tak, ako sa odlišuje prístup učiteľov a učiteliek k deťom, tak sa potom tieto rozdiely zrkadlia v rovesníckych skupinách a na vzťahoch medzi deťmi. Tejto téme sa venovalo veľa výskumov a výsledky môjho výskumu boli len overením predošlých zistení v prostredí slovenských škôl.

Čo ťa priviedlo k štúdiu na FSEV? Prečo práve antropológia?

Priznám sa, že táto otázka ma zaskočila, pretože to bol taký štandardný študentský príbeh. Keď som si vyberala vysokú školu, ani pri najmenšom mi nenapadla sociálna antropológia. Pôvodne som chcela študovať žurnalistiku alebo masmédiá, ani neviem prečo, ale nakoniec som sa neodhodlala. Keď som rozmýšľala, kam by mohli smerovať moje kroky a v zozname škrtala odbor za odborom, oslovila ma kamarátka. Vraj počula, že vznikla nová fakulta Univerzity Komenského a mala by organizovať deň otvorených dverí. Išli sme sa tam pozrieť v podstate zo zaujímavosti, bez očakávaní. To bolo prvýkrát, kedy som sa dozvedela o sociálnej antropológii. Pamätám sa, že som bola nadšená. Antropológia na mňa pôsobila ako atraktívna a zároveň exotická veda skúmajúca človeka v rôznych sociálnokultúrnych prostrediach. Pre mňa to bola jasná voľba. Keď prišiel čas podávania prihlášok, neváhala som. Absolvovala som prijímacie skúšky a s napätím čakala na rozhodnutie. A podarilo sa.

Mnohým som musela vysvetľovať, čo vlastne idem študovať. Takmer nikomu v mojom okolí nebol tento odbor známy. Dnes je to už inak, antropológia je omnoho populárnejšou vedou a väčšina ľudí je milo prekvapená, keď im poviem, čomu sa venujem.

Máš pravdu, aj ja si všímam, že dnes je antropológia v našich končinách stále „exotika“, ale už nie úplne neznáma disciplína. Čo by si odporučila čerstvým študentom a študentkám?

Je jedno, či je to antropológia alebo iný odbor, dôležité je, aby sa študenti našli v tom, čo si vybrali. Verím, že ak sa rozhodli pre spoločenský smer, antropológia ich osloví. Čakajú ich roky zaujímavého štúdia, ktoré nie je len o listovaní skrípt za stolom. Pamätám si, ako sme dostali úlohu: „Choďte, sadnite si na lavičku na detskom ihrisku a zapisujte, čo sa tam deje.“ Na antropológii ma bavilo presne toto, učiť sa priamo v teréne.

Ak by som mala niečo odporúčať študentom, tak asi len toľko, aby sa uberali smerom, ktorý ich v rámci antropológie zaujíma. Aby si pre svoje záverečné práce vybrali témy, ktoré sú im blízke a venovali sa oblasti, ktorá ich nadchne. Práve to je na antropológii úžasné. Nie je jednosmerná. Študenti môžu zabŕdnuť do akejkoľvek témy. Môžu sa venovať politike, spotrebe, menšinám, reklame, náboženstvu, ľudskej mysli, socializmu… Môžu študovať rituály, detské rovesnícke skupiny alebo otvárať rôzne kontroverzné témy. Keď sa chytia toho, čo ich zaujíma, potom sa vedia do výskumu viac vložiť a priniesť zaujímavé výsledky. Aspoň taká je moja skúsenosť. Zároveň, aby sa nenechali odradiť prekážkami, ktoré môže terénny výskum priniesť. Pamätám si, že najväčšou výzvou pre mňa bolo osloviť riaditeľky škôl, pedagógov a rodičov detí, vysvetľovať im cieľ mojej práce a odpovedať na mnohé otázky, ale to sú tie výzvy, ktoré treba zdolať. Ani teraz na doktorandskom stupni to nie je inak.

Antropológia je veda, ktorá Vám zmení vnímanie sveta okolo Vás a premýšľanie o mnohých veciach. Keď si Vaše dieťa zapáli v puberte prvú cigaretu, namiesto odsudzovania možno uvidíte potrebu prestíže medzi rovesníkmi. Pochopíte, prečo ľuďom záleží, čo si o nich druhí myslia. Neprekvapí Vás lamentovanie Vašej babičky, aká je strašná Vaša generácia. Dokážete svet okolo seba vyhodnocovať zo širšej perspektívy. Keď Vám niekto povie, že sa rozhodoval racionálne, len sa pousmejete.

Tento rozhovor s Natáliou viedla členka SASA Mirka Kinczer.