Michal Uhrín je odborným asistentom na Katedre etnológie a muzeológie, FIF UK. Uskutočnil niekoľko dlhodobých etnografických výskumov v rurálnom prostredí Slovenska, zameraných na problematiku náboženstva. Venuje sa komplexným vzťahom medzi príbuzenstvom, náboženstvom a rôznymi formami kooperácie. Vzdeláva v základoch evolučnej antropológie, metodologických základoch etnografického výskumu či antropológii náboženstva. V roku 2017 absolvoval študijný pobyt na Instytut Etnologii i Antropologii Kulturowej Uniwersytetu Jagiellońskiego, Krakov, Poľsko. V roku 2018 sa stal Laureátom súťaže Študentská osobnosť Slovenska akademického roka 2017/2018 v kategórii Filozofia, politológia, sociológia, pedagogika. V roku 2019 získal grant v rámci Utrecht Network Young Researcher’s Grant, prostredníctvom ktorého absolvoval študijný pobyt v Laboratoři pro experimentálni výzkum náboženství (LEVYNA), Katedra Religionistky, Masarykova Univerzita, Brno, Česko. Všetky jeho doterajšie výskumy sú rámcované teoretickými konceptmi evolučnej a kognitívnej antropológie, so zameraním na teórie vzťahujúce sa k náboženstvu, kooperácii a rituálom.
S etnologickými a antropologickými znalosťami sa vo svete nestratíte. … ak sa naučíte robiť poctivý a kvalitný etnografický výskum, bude to jednou z vašich najväčších výsad. Väčšina organizácií si možno ešte neuvedomuje, aké benefity im môže etnografický výskum priniesť. Je na našej generácií etnológov a antropológov presvedčiť odbornú aj laickú verejnosť, že disponujeme pre spoločnosť potrebnými znalosťami a schopnosťami… Etnológia a antropológia sú úžasné vedy prinášajúce zaujímavé poznatky pre každého človeka. Odporúčam načrieť do hlbín antropologického poznania. Možno Vás ovplyvní viac, ako si myslíte.
Michal, veľmi pekne ďakujem za to, že si si našiel čas. Rovno pristúpim k otázkam: povedz, čo Ťa viedlo k štúdiu etnológie?
Ja ďakujem za pozvanie. Od určitého momentu na strednej škole som vedel, že sa chcem venovať štúdiu kultúry a človeka. Úplne som však nevedel z akého uhlu. Lákala ma história a archeológia. Ešte predtým, ako som posielal prihlášky na vysoké školy, som objavil etnológiu – úplnou náhodou na stránke Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Tak som si pozrel informačné listy niektorých predmetov a prišli mi veľmi zaujímavé. Myslím si, že konkrétne to bol sylabus k metódam a technikám terénneho výskumu, ktorý som otvoril.
Tak som si dal prihlášku. Etnológia ma oproti iným zaujala práve typom výskumu. Robíš výskum priamo s ľuďmi. A keď nad tým tak rozmýšľam teraz, keby som šiel študovať archeológiou s históriou, ktoré sú nepochybne zaujímavé, asi by mi chýbal kontakt s ľuďmi. Radšej pracujem s ľuďmi ako s prameňmi a dokumentmi. Vtedy som sa rozhodol, že etnológia bude pre mňa ten odbor, ktorý chcem študovať. Tak som si podal prihlášku. Šiel som na prijímačky a začal som študovať myslím v 2011/2012.
Predpokladám, že predtým, ako si nastúpil, mal si nejaké predstavy a očakávania – ako sa stretli s realitou po nástupe do prvého ročníka?
Pochádzam z malého mesta. Chodil som na gymnázium, a tá výučba na gymnáziu mala formu klasického počúvania vyučujúceho. V škole 7-8 hodín – prednášky, semináre – ktoré boli zase len prednáškami. A na vysokej škole, keď som začal študovať, tak myslím, že 95 percent predmetov bolo takýchto. Tá klasika, že študent počúva. Potom tam bolo pár „iných“ kurzov, a to boli zrovna tie metódy a techniky. Možno preto mi ten syllabus utkvel, pretože nás to učila Helena Tužinská a ona to učila trochu inak. Možno viac interaktívne, viac cez praktické aktivity, keďže sa to dotýkalo najmä, no nie výlučne etnografického rozhovoru a zúčastneného pozorovania.
My sme normálne počúvali tie koncepty, o tom, ako sa to robí, ale priamo sme to museli aj robiť. Súčasťou kurzu boli zadania, ktoré nespočívali ako na iných predmetoch len v čítaní textov, čo je samozrejme tiež veľmi dôležité a potrebné, ale bolo to v praktických záležitostiach, v praktických úlohách. Robili sme rôzne aktivity už počas prednášok, teda, počas seminárov. Bolo to iné a interaktívne.
To bol moment, kedy som si uvedomil, že aha, na vysokej škole učí aj iným spôsobom, ako som bol zvyknutý na strednej škole. Respektíve, že niektorí pedagógovia učia aj ináč, ako tí ostatní. Nie je to len o prednáške, ale aj o aktivitách, o príprave z hodiny na hodinu, ktorá nespočíva len v čítaní textov alebo pozeraní filmov, ale je to o aktívnej práci študenta.
No a trochu som bol prekvapený tak všeobecne z toho množstva kurzov, ktoré sme museli absolvovať a množstva kníh, ktoré sme museli načítať či zadaní, ktoré sme museli vypracovať. Zažil som asi taký ten šok, čo prežije väčšina vysokoškolákov na začiatku, alebo možno len ja som to mal, že nič nestihnem, ja to určite nespravím. Nakoniec som všetko vždy stihol. Musím ale povedať, že tie prvé týždne, prvé skúškové bolo pre mňa stresujúce. Práve preto, že som mal pocit, že musím na každý z tých 10 alebo 11 predmetov, ktoré sme mali, prečítať 10 kníh. Všetko vedieť odrapotať a povedzme, že v istých momentoch niektorí pedagógovia vyžadovali presné definície skôr ako porozumenie. A to bolo také ťažké niekedy sa naučiť od slova doslova všetko.
Zase na iných kurzoch to bolo práve o pochopení, o vysvetlení, o porovnávaní teoretických konceptov alebo metodologických prístupov. To bola nová skúsenosť pre mňa, ale bolo to oveľa príjemnejšie – skôr dialóg, ako naučiť sa veľké kvantum informácií, potom ich z tej hlavy dostať na papier alebo povedať o nich. Viac mi imponovali kurzy, kde som robil aktívne, prakticky: kde sa čítali, vypracovali zadania. Kurzy, kde som musel robiť kritické analýzy, a potom niečo podobné bolo aj na skúške. Takže ten prvotný šok zo štúdia na vysokej škole spočíval najmä z toho množstva informácií a spôsobu výučby.
Ako si všetky tieto skúsenosti a poznatky pretavil do tvojej výučby? Učíš tiež terénne metódy?
Neučím terénne metódy – ten učí kolegyňa docentka Helena Tužinská – a myslím si, že je to jeden z najlepších kurzov, ktoré naša katedra poskytuje. Pretože Helena Tužinská je skvelý odborník vzhľadom na to, koľko terénnych výskumov robila a v akých kontextoch – napríklad s migrantmi či na súdnych pojednávaniach. Čiže myslím, že to učí veľmi dobre, veľmi citlivo.
Ja učím napríklad metodologické základy etnografického výskumu, ktoré sú skôr zamerané na iné oblasti etnografického výskumu. Povedzme, na to, ako správne koncipovať výskumné otázky, ako formulovať hypotézy z teórie, čo sa vlastne dá a nedá overiť vedeckou metódou, čo je to vedecká metóda. Ďalej základy epistemológie vedy, ontológie, a tak ďalej. Povedal by som, v takej tej soft verzii.
Obsahom kurzu je najmä to, čo si s kolegami myslíme, že potrebuje etnograf v teréne vedieť. Teda napríklad, aké sú limity, obmedzenia etnografického výskumu – čo s ním môžeš-nemôžeš robiť a ako v kontexte toho formulovať výskumný problém alebo výskumné otázky. Tento kurz absolvujú naši študenti, ktorí píšu projekty k bakalárskym prácam. Čiže oni vlastne akoby dostávajú návod: „toto musíte robiť takto“, „toto sa robí takto“ a spoločne pracujeme na ich projekte celý semester. Ja ich sprevádzam v procese písania.
Keď som začal učiť, tak myslím, že s týmto sa potĺka mnoho začínajúcich pedagógov, tá príprava na to, ako máš učiť je malá. Musím ale vyzdvihnúť našu univerzitu aj fakultu, že poskytuje podporu a možnosť vzdelávania pre pedagógov .Teraz práve beží u nás na fakulte projekt IMPACT (Improving Academic Teaching and Internationalisation through Enhanced Competences of University Teachers), ktorý poskytuje mladým, začínajúcim pedagógom a doktorandom pedagogické kurzy.[1] Ja som absolvoval dvojsemestrálny kurz v akademickom roku 2021/2022. Tie kurzy sú výborné, pretože ťa vlastne v zjednodušenom slova zmysle učia ako učiť.
Pre mňa vždy bolo také paradoxné, že na to, aby si učil na strednej a základnej škole, potrebuješ pedagogické minimum, ale na vysokú školu môžeš prísť učiť, ak máš vysokoškolský titul. Nemusíš mať pedagogické vzdelanie a môžeš byť aj povedzme odborník z praxe. Ako doktorand učíš, ako skončený doktorand učíš. A vlastne nie vždy sa prihliada – zatiaľ – čo sa podľa mňa v najbližšej dobe bude meniť, na tvoje pedagogické schopnosti. Vlastne, že ako učíš – učíš dobre? Učíš zle? A toto boli nielen na začiatku pre mňa zásadné otázky.
Ja som mal veľké šťastie na dobrých učiteľov, s ktorými som absolvoval veľa kurzov – či už z našej katedry alebo aj z iných katedier, z iných univerzít. Mal som od koho čerpať inšpiráciu, mal som niekoho, kto mi pomáhal. Asi najviac vďačím v tomto zmysle Tatiane Bužekovej a Helene Tužinskej z našej katedry, ktoré mi pomáhali s písaním sylabov a dizajnom kurzov. Neuvedomoval som si však, že mi v tejto oblasti niečo chýba. Uvedomil som si to až teraz, keď som sa vo veci pedagogiky začal viac vzdelávať.
Ja by som možno prirovnal nedostatočné formálne vzdelávanie univerzitných pedagógov k tomu, ako keď ťa učí šoférovať otec, a potom máš jazdu s inštruktorom v autoškole. Otec ťa naučí to isté v podstate, ale ten inštruktor v autoškole ti dá k tomu pozadie a všetko ti povie. Oboznámi ťa s vyhláškami a zákonmi. Povie ti, na čo si máš naozaj dávať pozor, z čoho sa možno vyhovoríš a z čoho nie. A tento kurz alebo toto pedagogické vzdelávanie, ktoré som absolvoval, ti dá to formálne odôvodnenie že, ale ty nemôžeš napríklad očakávať od študentov, že sa naučia toto a toto a ty ich to učíš takýmto spôsobom.
Teda možno si to ani neuvedomíš, ale očakávaný výsledok vzdelávania tvojich kurzov a to, akým spôsobom ich učíš, nie je v súlade. A jednoducho ty si potom frustrovaný, že ten študent to nevie, oni sú frustrovaní, že to tiež nevedia a je napätie. Myslím si, že to zažil každý pedagóg. Zažil som aj ja tieto situácie na vlastnej koži ešte minulý akademický rok.
Musím sa priznať, že aj tento rok sa mi občas stalo, že proste viem, že som niečo neurobil optimálne vo veci vzdelávania študentov. A že to môže byť rovnako aj moja chyba, ak sa nenaučili, čo som chcel, aby sa naučili. Zvolil som nevhodný text k analýze, nevhodnú pedagogickú metódu či aktivitu, a tak ďalej. Ak študenti neovládajú nejaké učivo, vždy sa snažím na to aj tak pozerať, že možno som to zle podal, niekde je proste komunikačná chyba. Možno dizajn mojej hodiny nebol dobrý.
Aj minule, neviem, kde presne som to čítal, pravdepodobne na sociálnych siatiach, alebo som to počul v nejakej konverzácii, že vlastne ako študent mám nárok na päť rokov bezplatného štúdia a nechceme, aby bolo znehodnotené nekvalitným vyučovaním. Ak idem na nejakú univerzitu – jednu z najlepších univerzít na Slovensku, v prípade univerzity Komenského, tak očakávam ako študent, že dostanem kvalitné vzdelávanie. Nie som si istý, kto to povedal, každopádne imponovala mi tá myšlienka.
My ako pedagógovia máme predsa do určitej miery istú zodpovednosť za študentov. Samozrejme nemôžeš chcieť viac ako ony, ale ty musíš dať to najlepšie, čo v podstate vieš a čoho si schopný im dať. Myslím, že ako pedagógovia by sme mali robiť všetko pre to, aby dostali za tých päť rokov, čo majú. Čiže, toto si myslím, že si niekedy učitelia až tak neuvedomujú. Základ je k študentom pristupovať aj v tomto zmysle zodpovedne a s cieľom dať im najkvalitnejšie vzdelávanie, akého sme schopní.
Spomínal si terénny výskum, rozprával si o učení – ako je to s výučbou terénnych metód? Dá sa podľa teba pripraviť na terén?
Myslím, že nikdy sa nedokážeš pripraviť na etnografický terénny výskum na sto percent. Ty si robila oveľa dlhší etnografický výskum ako ja a v úplne iných podmienkach, ako ja, čiže mala si to ešte ťažšie, ale myslím si, že sa nikdy nedokážeš pripraviť na sto percent. Ani čo sa týka profesijného hľadiska, ani čo sa týka ľudského hľadiska.
Našich študentov pripravujeme na terénne výskumy aj prostredníctvom praktických zadaní. V rámci nich si vyskúšajú napríklad vykonať etnografický rozhovor. Ich úlohou je nájsť neznámeho človeka na verejnom mieste, urobiť s ním rozhovor, nahrať, prepísať a analyzovať ho. Tiež sa učia robiť pozorovanie. Idú na nejaké verejné miesto, urobia pozorovanie.
Z ľudského hľadiska je možno pozorovanie trochu jednoduchšie ako rozhovory. Sedíš, píšeš, ľudia ťa ignorujú vo väčšine prípadov. Ak sme v meste, ľudia ťa budú pravdepodobne ignorovať, na vidieku to je samozrejme iný prípad. A je ten rozhovor taký, že dobre, tak idem teraz spraviť nejaký rozhovor, naberiem tú odvahu v sebe – to je ešte podľa mňa také, že zvládnuteľné. Čiže po týchto praktických cvičeniach, možno majú pocit, že idú pripravení na prvý terénny výskum. Druhá vec je, keď naozaj vstúpiš do terénu.
A zrazu podľa mňa zažiješ ten prvý moment, keď sa ti rozbúši srdce a ideš zaklopať niekomu na dvere domu, alebo oslovíš niekoho na ulici. Ty sa predstavíš a vidíš pohľad toho človeka – často nedôverčivý a skeptický – premietaš si v hlave, čo si tak myslí – otravujem ho? Takže podľa mňa po tejto stránke sa na to úplne nedá pripraviť.
A hlavne, nevieš, čo s tebou spraví dlhodobý výskum – tým myslím, keď sedíš niekde týždne či mesiace. Ak ideš niekde na niekoľkodňový výskum, vtedy etnograf podľa mňa vie ísť do takého módu že, dobre, urobíš nejaké účelové rozhovory. Teraz som tu povedzme týždeň a rýchlo spravím desať rozhovorov za deň – to sa samozrejme nedá, uvádzam to len ako príklad. Reálnejšie sú dva až tri rozhovory za deň. No a takto vykonáš istý typ terénneho výskumu, ale podľa mňa to nie je ten pravý etnografický výskum, pretože za týždeň nemôžeš ísť do hĺbky.
Ale keď robíš napríklad výskum k diplomovke, k bakalárke, dizertačke alebo k nejakému článku či projektu, tak ja si myslím, že po tých prvých týždňoch začneš uvažovať nad tým, že možno ten projekt výskumu, ako som ho nadizajnoval, nie je úplne optimálny. Začneš uvažovať nad tým, čo budeš musieť upraviť, alebo sa ti otvoria v teréne nové témy. Ja samozrejme nie som za to, aby sme šli do terénu s tým, že veď niečo tam budem skúmať intuitívne – vôbec nie. Každý výskum by mal mať jasne stanovený cieľ. Ani základný empirický a exploratívny výskumy si myslím, by sa nemal robiť „intuitívne“. Skôr mám na mysli a sám som to zažil počas výskumu, že niekedy objavíš až počas výskumu špecifický jav pre danú lokalitu či skupinu v rámci skúmanej témy. Potom sa zameriaš na to viac. Položíš si výskumnú otázku, hypotézu a ideš ďalej.
Čiže, v prvom rade, musíš byť na tom prvom výskume alebo na tých prvých výskumoch pripravený veci meniť. Tú prvú fázu brať tak, že mám výskumnú tému a príslušné výskumné otázky. Vrátiš sa z terénu, zreflektuješ, čo si zistil, modifikuješ projekt, možno zmeníš aj trochu zameranie, a potom sa tam vrátiš znovu. Niekedy si tiež študenti uvedomia základné veci, napríklad dôležitosť ticha počas rozhovorov, až počas prvého výskumu.
A to sú podľa mňa také tie praktické, možno metodologické záležitosti, no a potom sú to samozrejme tie ľudské záležitosti. A myslím si, že každý typ výskumu má svoj osobný aspekt. Etnografický výskum je možno pre bádateľov jeden z tých náročnejších. Tá špecifickosť spočíva v priamom a bezprostrednom kontakte s každodennou realitou účastníkov výskumu. Študenti prvého ročníka etnológie túto špecifickosť zažijú na vlastnej koži na konci prvého ročníka počas kolektívneho terénneho výskumu.
Prvý samostatný výskum som robil k bakalárskej práci. Zažil som si v menšom to, čo si asi zažil každý, keď odcestuje ďaleko od domova, rodiny a priateľov. Pre mňa ten výskum znamenal skoro osem hodinovú cestu z Bratislavy na východ Slovenska. Prišiel som tam koncom júla, odišiel som začiatkom augusta. Výskum ako taký som robil približne štyri týždne.
Nebýval som v lokalite výskumu, ale v Michalovciach v Zemplínskom múzeu. Cestoval som asi hodinu každé ráno do lokality výskumu. Keďže som robil výskum o symbolike náboženského rituálu a prvé služby božie bývali zvyčajne medzi šiestou a siedmou hodinou rannou, znamenalo že niekedy o piatej ráno som nasadal na autobus a chodil som večer o deviatej domov. Prepísať poznámky z terénneho denníka do počítača a spať. Takýto režim som mal približne štyri týždne.
Vtedy som si uvedomil viaceré plusy a mínusy etnografického výskumu, o ktorých som dovtedy len čítal. Kultúrny šok príde podľa mňa aj v rámci Slovenska. Stačí ísť do iného kraja a nemusíš cestovať cez pol sveta na opačný koniec zemegule. Nemusíš ísť ani do inej krajiny, ani v rámci Európy, stačí možno keď ideš zo západu Slovenska na stred a zažiješ v istom zmysle kultúrny šok.
Často sú to vtipné príhody. Možno ťa pobavia výrazy ako vyprážaná dyňa. Keď ťa chcú pohostiť vyprážanou dyňou, tak slušne odmietaš. Ale respondenti naliehajú, tak sa necháš pohostiť. Túto príhodu som už hovoril veľakrát – a pritom to je cuketa s varenými zemiakmi, ktoré s radosťou zješ, ale predstavíš si väčšinou červený melón – alebo zelený, alebo žltý, ale nepredstavíš si vyprážanú cuketu. Takže pre nich to bola vyprážaná dyňa a ono to bola vlastne vyprážaná tekvica alebo cuketa.
Počas výskumu môžeš zažiť aj menej príjemné situácie. Robíš dlhodobý výskum, chceš sa vrátiť po istom čase za respondentom a zistíš, že umrel. A nemusí sa to týkať ani starších ľudí, môže sa to týkať aj mladého človeka, zomrel tragicky, ochorel. Alebo si na výskume, robíš s tým človekom výskum a o dva dni má pohreb. To sú situácie, na ktoré ťa nemôže pripraviť nikto. A hovorím aj vždy študentom, že môžu nastať situácie, kedy je ťažké im dať konkrétnu radu. Vždy však zdôrazňujem, aby v prvom rade mali na mysli “do no harm“, neublíž ľuďom. Maj na pamäti, že oni robia službu tebe, ty si robíš nárok na ich voľný čas a oni ti poskytujú informácie dobrovoľne zo svojho života. Konaj tak v každej situácii, aj počas písania práce, aby si im neublížil.
A to sa týka aj emočne náročnejších tém počas rozhovor. Najmä na začiatku je niekedy ťažké povedať, keď človek je taký, že dobre, ale o tomto nechcem hovoriť, ale chcem, aby si ma prehovoril. Alebo má stanovisko „ja o tom naozaj nechcem hovoriť“. A nie vždy sa dá vopred naučiť študentov, ako reagovať v týchto situáciách. To musíš vycítiť – z toho človeka a celkovo z tej situácie.
Chce to podľa mňa aj určitú prax. Teda pochopiť, že aj keď ten rozhovor by mohol byť dobrý, ale prídem radšej inokedy. Cítiš, že ten človek hovorí niečo o tom, o čom nechce, alebo naopak začne hovoriť o niečom, o čom Ty nechceš počúvať. Povedzme nejaké hanlivé výroky, ktoré sa týkajú rasy, náboženstva, sexuálnej orientácie, politiky, s čím ty ako výskumník nie si komfortný. Vtedy rovnako musíš z toho podľa mňa veľmi diplomaticky vykľučkovať. A nie tak, že povieš dobre odchádzam, ja už sa o tom s vami nebudem baviť. No a vždy môžu nastať situácie, na ktoré sa podľa mňa nebudeme nikdy vedieť pripraviť na sto percent.
Keď sú študenti v teréne, poskytujete im nejakú formu podpory?
My chodíme s našimi prvákmi na desaťdňový kolektívny terénny výskum každý rok. V roku 2020 a 2021 výskum absolvovali individuálne z dôvodu pandémie. Boli sme im k dispozícii, dostali naše telefónne čísla, dostali inštrukcie, že kedykoľvek nám môžu zavolať, kontaktovať nás. Tí, čo robili výskum v Bratislave, ktorých som školil na ročníkovú prácu, mali možnosť sa stretnúť aj fyzicky. Niektorí využili túto možnosť, takže sme sa skontaktovali, hovorili sme o výskume.
Zväčša majú študenti každý rok podobné otázky a problémy. Sú to také tie bežné problémy, z ktorých sa možno potrebujú vyrozprávať niekomu, u koho majú pocit, že ich bude chápať. Možno ten rodič nie vždy stačí alebo kamarát. Z takej tej bežnej výskumníckej frustrácie. Keď počas pandémie nemali bezprostredne kontakt počas výskumu so spolužiakmi, tak myslím, že častejšie kontaktovali nás.
Tento rok našťastie sme už mali kolektívny tréning. Tam sme im k dispozícii v podstate stále. Vždy tam je jeden alebo dvaja pedagógovia alebo doktorandi z nášho kolektívu. Chodíme so študentmi na rozhovory, vždy večer máme s nimi stretnutie, voláme to kolečká, kedy si povieme kto čo robil, kto mal aké problémy a snažíme sa hľadať riešenia.
Moja stratégia je taká, že keď má študent nejaký problém, skôr ako ja mu poviem, že čo si myslím že by mal urobiť, vždy sa snažím opýtať ostatných „Máte niekto podobný problém?“, „Zažili ste podobnú situáciu? Ako ste ju riešili? Alebo ako by ste ju vy vyriešili?” A to sa vraciame k tomu učeniu. Postupne sa snažím vyhýbať tomu, že vy my poviete, aký je problém, a ja vám poviem, čo máte robiť. Skôr sa mi pozdáva prístup: povedzte mi, aký máte problém, skúsme sa najprv pozrieť, že či vaši spolužiaci nenájdu to riešenie. Lebo oni ho často nájdu alebo tú pomyselnú otázku zodpovedajú dobre. A počujú to od spolužiakov.
A čo sa týka toho, ako sa majú vysporiadať s tou emočnou a ľudskou stránkou etnografického výskumu. Ja mám rád Malinowského, a som zástanca písania terénneho denníka. Podľa mňa je to skvelá vec. Teraz nemám na mysli terénny denník v zmysle zápiskov z rozhovorov plné rôznych metodologických a teoretických poznámok. Takáto forma denníka je tiež nevyhnutnou súčasťou etnografického výskumu. Mám na mysli osobný denník. V súčasnej dobe sa môžeš jednoducho posťažovať rodičom, partnerovi, kamarátom, môžeš zavolať školiteľovi, môžeš mu to povedať na tom stretnutí večernom.
Aj v takýchto prípadoch si myslím, že terénny denník, kde „vyleješ“ city, emócie, starosti a frustrácie, naozaj sám pred sebou má opodstatnenie. Nemusí to byť naozaj nič, k čomu sa vrátiš, alebo čo bude neskôr užitočné. Myslím, že to je dobrá očista. Ja som to robil od začiatku a robím to doteraz. Niekedy máš tých poznámok menej po každom dni, niekedy ich je viac. Niekedy je človek frustrovaný a chce si tam niečo napísať. Neviem, do akej miery to ešte študenti robia, lebo to je niečo, čo ja nechcem, nežiadam od nich, aby mi ukázali alebo zdieľali so mnou, ale ja to vždy odporúčam. Mne sa to osvedčilo ako veľmi dobrý spôsob, ako udržať si takú tú emočnú pohodu a objektivitu počas výskumu.
Keď sú študenti v teréne, máte nastavenú nejakú formu komunikácie? Vyžadujete to?
Ja sa snažím nájsť nejaký ten balans, aby nemali pocit, že ich mikromanažujem, že potrebujem vedieť o každom ich kroku, ale zároveň nechcem spadnúť nikdy do toho, aby mali pocit, že im nevenujem pozornosť. Čiže snažím sa vždy hľadať pri každom študentovi individuálnu zlatú strednú cestu pre nás oboch. Ideálne je, aby výskum k bakalárskym a diplomovým prácam urobili v prvej časti leta, aby sa nenaháňali začiatkom semestra. Teraz jedna študentka robila výskum – boli to takmer štyri týždne a stretávali sme sa vždy v pondelok. Vždy v pondelok sme si dávali call – aby sme to neriešili len cez email. Pandémia bola v úvodzovkách dobrá v tom, že nám ukázala, že vieme efektívne komunikovať a pracovať aj online.
Vždy od študentov žiadam, aby mi povedali, kedy začnú výskum a povedzme, že, keď urobia 5-6 rozhovorov, dáme si konzultácie. Aby som ja vedel, ako sú na tom, čo urobili, a tak ďalej. Snažím sa ich nie príliš kontrolovať, ale byť takým sprievodcom, byť nápomocný počas výskumu. Magisterskí študenti, ktorí už majú za sebou bakalársky výskum a prvácky terénny výskum, sú skúsenejší. Často sa už vedia vysporiadať s rôznymi situáciami sami. Pri tých, čo robia výskum prvý krát, respektíve nerobili samostatné terénne výskumy, tak pre nich je to podľa mňa náročnejšie.
Sú študenti, ktorí potrebujú komunikovať a konzultovať po každom druhom rozhovore a nesúvisí to s tým, či to je študent áčkový alebo to je študent, ktorý má slabšie hodnotenie. Myslím si, že je to skôr o tom, že niekto je rád, počuješ „áno, je to dobre, takto je to fajn, toto ale rob inak“. A niekto je taký, že rád robí sám a nepotrebuje po každom kroku počuť ten approval školiteľa. Takže snažím sa nájsť balans medzi tým, aby nemali pocit, že im píšem každý deň, ale aby zároveň nemali pocit, že teda ja o nich vôbec nejavím záujem. Pretože, samozrejme, mne to jedno nie je. Chcem, aby napísali projekt výskumu a potom urobili výskum najlepšie ako vedia – najlepšie, ako je v ich možnostiach.
Čo ti dlhodobý terénny výskum dal tebe ako osobe?
Ja teda budem hovoriť o tom, ktorý som robil k dizertačnej práci, lebo ten výskum trval s prestávkami dva roky. To bol podľa mňa výskum, kedy som mohol ísť naozaj do hĺbky. Bola to jedna lokalita v Karpatoch. Teraz sedím nad tými dátami pomerne často. Snažím sa publikovať články a vidím, koľko je tam dier, ale to je asi normálne. A vtedy som si uvedomil vlastne, že som schopný urobiť dobrý terénny výskum. Nehovorím, že dokonalý, alebo perfektný, ale taký dobrý výskum viem urobiť. Viem ho urobiť relatívne samostatne.
Čiže mne to pomohlo v zmysle – viem robiť rozhodnutia počas toho výskumu, ktoré sú dobré. Rozhodnutia, ktoré mi aj moja školiteľka alebo konzultant alebo ktokoľvek, s kým som tú prácu konzultoval v priebehu doktorandského štúdia, povedal že áno, toto bolo správne rozhodnutie. Toto si mohol spraviť inak, ale v zásade je to dobré. Čiže mne to pomohlo akoby uvedomiť si to, že som kompetentný, odborne kompetentný robiť dlhodobý etnografický výskum, ktorý je kvalitný, ktorý prinesie nejaké zaujímavé výsledky.
No a samozrejme ten výskum ma ovplyvnil aj ľudsky. Myslím si, že človek, keď človek je tam dlho a sám, tak jednoducho ťa to môže ovplyvniť. Výskum ma naučil tiež väčšej empatii. A myslím si, že aj moja emočná inteligencia stúpla počas toho výskumu. Často teda zažívaš situácie, kde ti ľudia hovoria o emotívnych veciach a musíš sa naučiť reagovať v tých situáciách korektným spôsobom. Tak, aby si toho človeka podporil, alebo vypočul. A naučíš sa, kedy máš byť ticho v rozhovore – kedy je dôležitejšie byť ticho, ako zbytočne rozprávať.
Vysvetli prosím čitateľom, kedy je dobré byť ticho?
Ťažko sa to generalizuje, ale niekedy je dobré nechať respondenta v úvodzovkách vyrozprávať. Povedzme keď respondent hovorí o udalostiach z osobného života, ktoré sú prelomové, zásadné alebo spájajú sa s nimi negatívne emócie, vtedy je dobré nechať ho v kľude. Ticho lieči v tomto prípade. Ak vám niekto hovorí o smrti svojich blízkych, ponechať ten moment v tichu 5-6-10 sekúnd. Samozrejme, netreba si to rátať. Zásadné je nepovedať niečo také ako: „no dobre, ale ja som sa ešte chcel opýtať toto a toto…“ Súciťte s tým človekom a skúste sa zamyslieť nad tým, že chcel by som ja v tejto situácii, aby ma niekto prerušil alebo by som chcel, aby ma niekto vypočul?
A myslím si, že v tom tichu sa do určitej miery odráža aj reciprocita etnografického interview. My si niekedy ani neuvedomujeme, že si nárokujeme čas, voľný čas ľudí, ktorých často vyrušíme pri práci. Narušíme ich plány, alebo ich musíme prehovárať, lebo si sami nie sú istí, aj keď kývnu, ale potom rozmýšľajú. Takže možno si uvedomiť, že niekedy ten prvý rozhovor je vaša nechcem povedať platba, ale je to to, čo musíte tomu človeku dať, aby vám on povedal všetko, čo považuje za najdôležitejšie vo svojom živote. Počúvate jeho životný príbeh. Možno ste prvý, kto ho počuje v tejto podobe. A to sú dôležité informácie v etnografickom výskume. Z nich sa dozvieme rôzne životné kontexty tých ľudí, teda v istom zmysle pasportizáciu, ktorú samozrejme chceme. Teda koľko má rokov, akého je vierovyznania a tie základné životné okolnosti, ktoré formovali ich príbeh. Často nám povedia o rodinných vzťahoch, o vzťahoch v obci, a potom až na tom druhom rozhovore, alebo až po tej hodine, kedy povedia, že čo si myslia, že je najdôležitejšie, tak až vtedy sa dostanú k tomu, čo v úvodzovkách zaujíma nás.
To je podľa mňa prirodzená súčasť etnografického rozhovoru. Ja si nárokujem tvoj čas. Ja teraz budem počúvať možno aj nie všetko to, čo je relevantné pre môj výskum, ale chcem a budem ťa počúvať, pretože som ti vďačný, že sa so mnou rozprávaš, že mi poskytuješ svoj čas. A keď toto hovoríš a sú to aj emočne náročné príbehy tak ťa vypočujem. Zdieľam s tebou ten moment, kedy sa potrebuješ vyrozprávať, možno niekomu neznámemu, koho nepoznáš a aj vypnem diktafón, keď to človek žiada a potom ho zapnem znova, keď sa začneme rozprávať o veciach, ktoré sú relevantné pre výskum.
Myslím si, že to ticho naozaj je dôležité. Aj keď človek neodpovedá na otázku, aj to ticho je odpoveď. Keď je niekto pri položenej otázke ticho, vydržte pár sekúnd. Možno, že je o téme nevhodné rozprávať v kontexte situácie v ktorej ste sa práve s respondentom ocitli. Nerozpráva pretože nejako sa ho týka, možno osobne ťažká téma, alebo len v tej lokalite títo ľudia o tom nesmú hovoriť. Takže aj to ticho je podľa mňa dôležitá odpoveď. Mali by jej vždy etnografi počas terénnych výskumov venovať pozornosť. Nemusí to znamenať, že som ticho preto, že nemám k tomu čo povedať. Môže to znamenať, že nemôžem k tomu nič povedať alebo nechcem. Alebo je to možno príliš osobná informácia pre mňa a ticho je niekedy aj taká obranná reakcia. Niečo sa opýtame a respondent sa ošíva, nechce odpovedať.
Michal, mohol by si nám prosím povedať niečo o tvojom výskume? Čo bolo predmetom tvojho výskumu a na čo si prišiel?
V dizertačnom výskume som sa zaoberal vzťahom medzi formami kooperácie a náboženstvom. Skúmal som, ako náboženská príslušnosť a príbuzenské vzťahy ovplyvňujú spoluprácu medzi jednotlivcami a skupinami. Výskum som vykonával v obci v Bielych Karpatoch. Vychádzal som z teoretických koncepcií z oblasti evolučnej antropológie, ktorá je účinným nástrojom pri vysvetľovaní toho, ako sa prejavujú univerzálne charakteristiky ľudí ako živočíšneho druhu v rôznych kultúrnych kontextoch. Na problematiku náboženstva a kooperácie sa snažím nahliadať s prihliadnutím na biologické, psychologické, socio-kultúrne a mnohé ďalšie aspekty, ktoré ich ovplyvňujú a určujú ich charakter.
Domnievam sa, že sme rovnakou mierou produktom kultúry, ako prírody. Hlavným výsledkom práce je zistenie, že spolupráca je podporovaná a udržiavaná rôznymi sociálnymi mechanizmami (vytvorenie reputácie a prestíže, hrozby trestu, hrozby nadprirodzeného trestu a prísľuby nadprirodzených odmien, dodržiavanie noriem). V dizertačnej práci som sa tiež snažil ukázať, že etnografický výskum je efektívny spôsob testovania externej a ekologickej validity matematických modelov a experimentálnych výskumov, ktoré sa využívajú v evolučnej antropológii.
No a prečo náboženstvo a kooperácia? Vždy ma fascinovali rozmanité formy, aké nadobúdajú náboženstvá na celom svete. V mene bohov a náboženských ideí šírime lásku a bolesť, pochopenie a nenávisť, pomáhame blížnym a neznámym, no rovnako im v ich mene spôsobujeme utrpenie. Fascinovalo ma aj to, ako sa vedia ľudia zomknúť a navzájom si pomáhať, ako sme schopní cítiť empatiu a súcit s neznámymi osobami, no taktiež, akí vieme byť krutí, sebeckí a sledujúci vlastné záujmy. Tieto slová nenesú žiadnu morálnu nálepku. Chcel som len konštatovať, že škála ľudského správania sa je obrovská, istým spôsobom až hypnoticky krásna a metaforicky pripomínajúca Pandorinu skrinku. Práve preto sa zaujímam o náboženstvo a kooperáciu v tom najširšom slova zmysle.
Prosím, pre tých, ktorí sú nerozhodní ohľadom štúdia antropológie kvôli uplatneniu v praxi, čo by si im poradil?
Poradil by som im, aby neváhali. S etnologickými a antropologickými znalosťami sa vo svete nestratíte. Dobre, toto bola taká idealistická odpoveď. Prakticky to však znamená, že ak sa naučíte robiť poctivý a kvalitný etnografický výskum, bude to jednou z vašich najväčších výsad. Väčšina organizácií si možno ešte neuvedomuje, aké benefity im môže etnografický výskum priniesť. Je na našej generácií etnológov a antropológov presvedčiť odbornú aj laickú verejnosť, že disponujeme pre spoločnosť potrebnými znalosťami a schopnosťami.
Chceš ešte na záver niečo dodať alebo odkázať našim čitateľom?
Etnológia a antropológia sú úžasné vedy prinášajúce zaujímavé poznatky pre každého človeka. Odporúčam načrieť do hlbín antropologického poznania. Možno Vás ovplyvní viac, ako si myslíte.
Rozhovor s Michalom viedla Daša Bombjaková.