Teri Hraníková a Nina Čviriková sú členkami Rady SASA a študentkami druhého magisterského ročníka sociálnej antropológie na FSEV UK. Prvýkrát v histórii Slovenska pripravili, zrealizovali a úspešne dotiahli do konca antropologickú olympiádu pre stredné školy, zameranú na výučbu kľúčových metód antropologického terénneho výskumu. V rozhovore Teri s Ninou reflektujú na skúsenosť s realizáciou olympiády, no dozviete sa tiež, čo im dalo štúdium sociálnej antropológie v ich osobnom živote.

Podľa mňa je všeobecne problém v tom, že nie je povedomie o sociálnej antropológii, tak niekedy študenti a študentky ani nevedia, že je takáto možnosť štúdia. A tým, že to nepoznajú, tak ani nevedia, ako by sa potom dalo s týmto odborom uplatniť.

Pre mňa je antropológia taký safe place.

Teri, Nina, ďakujem, že ste si našli čas. Čo Vás viedlo alebo inšpirovalo k príprave olympiády?

Teri: V podstate to bola prvá úloha, ktorú sme v rámci angažovania v SASA dostali. Prišla ponuka, či nemáme záujem vstúpiť do tohto občianskeho združenia, tak sme si povedali s Ninou, že by sme to mohli skúsiť. Potom ako sme odoslali prihlášky do SASA, tak sme dostali návrh, či nechceme pomôcť s tvorbou olympiády. Tak sme do toho šli.

Nina: K príprave olympiády sme sa dostali vďaka rôznym ľuďom, ako napríklad Andrej Mentel, pričom s organizačnou časťou nám pomohol i organizátor fyzikálnych olympiád Doc. RNDr. Martin Plesch, PhD.

V neposlednom rade nás inšpirovali študentky a študenti, ktorým sme mohli ponúknuť možnosť priblížiť takú vedu, ako je práve sociálna antropológia, keďže veľa ľudí netuší, čo táto veda vôbec obnáša a čím sa zaoberá. Z mojej strany to bola teda taktiež tá popularizácia antropológie.

Aký bol záujem zo strany stredných škôl?

Nina: My sme vôbec nepočítali s tým, že sa táto olympiáda uskutoční – rátali sme s tým, že tam bude jeden človek. Vtedy sme si povedali, že ak tam budú dvaja-traja ľudia, tak to robiť nebudeme. Ale, našťastie sa prihlásilo veľa študentov a študentiek, takže sa to napokon uskutočnilo.

Teri: To si pamätám, že keď sa prvý človek prihlásil, tak som to posielala do skupinového četu SASA, že pozrite sa, Rada SASA, už sa niekto prihlásil! A potom to začalo tak rásť, že tam bolo 10 ľudí, 20, potom 30, potom 40, potom 50, 60, 70. Prvé zadanie nám poslalo 40 študentov a študentiek. Akože, redukovalo sa to, ale úspešne olympiádu ukončilo 26 žiakov a žiačok. To považujeme za veľký úspech a minimálne sa viac ľudí dozvedelo o tom, že sociálna antropológia vôbec existuje.

Čo bolo predmetom tých zadaní? Čo museli tí žiaci/tie žiačky robiť?

Teri: No, my sme sa na začiatku tak zamysleli, že čo by sa mohlo robiť v antropologickej olympiáde.

Nina: Asi najmä predstaviť metódy. Keďže to je taká špecifická vec v rámci sociálnej antropológie. My sme mali pocit, že tie metódy získavania dát nie sú len v nejakom laboratóriu, dotazníkoch a podobne, ale že v podstate je to naozaj niečo, čo robíme aj v našom bežnom živote.

Teri: Tak sme sa zamysleli, že čo sú také tie základné metódy, ktoré využívame, a teda pozorovanie a rozhovor. To prvé zadanie sa týkalo voľného pozorovania. Rozmýšľali sme, či dať zúčastnené pozorovanie, ale ono je to dosť ťažké vymyslieť, aby mal každý možnosť urobiť zúčastnené pozorovanie, a aby to zároveň mali všetci to zadanie podobné v tom, aby sme to vedeli vyhodnotiť. Keď má každý úplne inú tému, tak je to ťažké porovnať.

Prvou úlohou teda bolo voľné pozorovanie, opísať svoju cestu do alebo zo školy. My sme im pri každom zadaní poskytli opis tej metódy, čo je to za metódu a dali sme im nejaké tipy a triky, ako tú metódu spraviť. Čo si všímať a na čo sa zameriavať, návody na presnejšie vyjadrovanie, nech napríklad nepíšu neurčito. To bolo teda prvé zadanie.

Nina: Ešte by som mohla doplniť, že sme vychádzali vždy z niečoho, čo sme získali my počas nášho štúdia. Niečo podobné sme robili aj na urbánnej antropológii, alebo aj s Vami na terénnych metódach a technikách. Čiže sme sa to snažili nejako skĺbiť, aby to bolo zaujímavé aj pre nich aj pre nás, a aby to nebolo niečo nudné, ale skôr tvorivé.

Ale ukázalo sa, že táto úloha bola pre nich najnudnejšia (smiech) – voľné pozorovanie žiakov/žiačky moc nebavilo.

Teri: Mnoho ľudí to okomentovalo, že oni tú cestu poznajú naspamäť. Keď to budem parafrázovať: nič nové si nevšimli. Ale zase, na druhej strane, niektorí to zhodnotili, že si všímajú teraz viac vecí, aj také veci, ktoré dovtedy nevnímali.

Nina: Problém možno bol, že táto úloha nebola interaktívna. Jedna študentka tam napísala, že bežne chodieva do školy s kamarátmi, ale teraz musela ísť sama, pretože vedela, že musí urobiť túto úlohu. Potom mi došlo, že možno sú vhodnejšie úlohy, ktoré sú viac interaktívne či zaujímavejšie.

Aké boli ďalšie úlohy?

Teri: Druhou úlohou bol polo-štruktúrovaný rozhovor. Opäť sme im vysvetlili, aké typy rozhovorov poznáme, ako viesť rozhovor, ako sa pýtať otázky. Tu sme mali tému narodeninových rituálov. My sme im dali za úlohu, nech oslovia nejakých 2-3 ľudí približne, nech si sami vytvoria otázky a nech s nimi ten rozhovor uskutočnia. Vyžadovali sme tie, aby urobili pasportizáciu, ktorú sme im tiež vysvetlili. Nechceli sme od nich prepis rozhovorov, ale nech skúsia opísať také zhrnutie toho, čo sa dozvedeli v každom rozhovore, potom ich nejako porovnať, že aké tam boli podobné alebo rozdielne znaky.

Nina: V podstate, vytvoriť nejakú mini-analýzu tých rozhovorov.

Teri: Takú veľmi jednoduchú, samozrejme, ale základné princípy prvotnej analýzy tam boli.

A ako to vnímali? Ako reflektovali na túto úlohu?

Nina: U mňa niektorí študenti a študentky písali, že to boli pre nich nové informácie, ktoré sa dozvedeli, pretože väčšinou robili rozhovor s niekým, koho poznajú – z rodiny alebo z okruhu kamarátov. Aj napriek tomu sme im odporučili, že je to lepšie urobiť interview s niekym, koho nepoznáme. V konečnom dôsledku sa im však páčilo, že sa nikdy o tejto téme nerozprávali so svojimi blízkymi, a že im to slúžilo ako také bonding – zbližujúce. Utužilo im to rodinné alebo priateľské väzby.

Teri: Túto metódu myslím nik nekritizoval. Jedine, s čím mali problém bolo, že sa báli niekoho osloviť. Mali obavy, aby niekoho neotravovali, alebo mne tam vyslovene jeden študent napísal, že by mu bolo hlúpe ísť za niekým na ulici, zastaviť ho a opýtať sa. Ja som mu potom napísala, že ono takto v tom bežnom výskume nemusí fungovať. Vysvetlila som, že tie rozhovory sa zvyknú dohodnúť vopred, napríklad s pomocou gate-keepera.

Ale celkovo boli spokojní/é. Snažili sme sa nájsť takú tému, aby každý našiel niekoho, s kým sa môže porozprávať – takú tému, ktorá sa každého týka.

Myslím, že ste raz spomínali, že úlohy boli štyri. Čo bolo treťou úlohou antro-olympiády?

Teri: Treťou úlohou boli vinety. Tie vinety bolo asi najťažšie vysvetliť – je to taká špecifická metóda, aj my sme sa o nej učili až neskôr v škole. Opäť sme na to šli podobným postupom – vysvetlili sme im metódu viniet. Používali sme text od Danijely Jerotijević, na ktorom spolupracovala s Kristínou Miškovskou a Zuzanou Budzelovou. Išlo o publikáciu s názvom “Možnosti využitia modelových situácii (vinet) v antropologickom výskume morálnych postojov”. Prevzali sme vinety, ktoré v práci používali, aj sme text žiakom a žiačkam poslali, nech si to pozrú, aby sa stretli aj s vedeckým textom . Text bol napísaný po slovensky, čiže bolo to menej náročné. Vybrali sme tri vinety, jedna z nich bola o politikovi, ktorý nedodržal svoj sľub, ktorý povedal vo svojej kampani. Druhá vineta sa týkala sexuálnej orientácie.

Tretia vineta bola o tom, že sused poskytol rómskej rodine svoj dom. Udialo sa tam nejaké nešťastie, kedy táto rodina prišla o dom a on im poskytol dom. Čiže, žiaci/žiačky mali zisťovať názory ľudí na situácie vykreslené vo vinetách. Dali sme im také príklady, že ako sa pýtať na takéto modelové situácie, ale napísali sme im, že aj sami si môžu vytvoriť otázky. Opäť mali opísať rozhovory, že čo sa dozvedeli a porovnať výpovede informátorov a informátoriek a mali vytvoriť aj pasportizáciu. Túto úlohu veľmi ocenili – boli to podľa nich veľmi aktuálne témy.

Nina: Mne tam tiež písali, že sa im táto úloha veľmi páčila – že to bola v podstate taká kontroverzia, a že prichádzali do takého stretu názorov aj s tými informátormi. Tiež, že sa naučili nepresviedčať tých informátorov o svojich názoroch, že vypočuli ten pohľad iného človeka na dané situácie a analyzovali ho následne až v tej úlohe. Takmer všetkým sa najviac páčila práve táto úloha, čo mi potvrdila aj víťazka olympiády.

Čo bolo poslednou úlohou?

Nina: Štvrtá úloha bola vlastne len taká reflexia k celej olympiáde. Teda aké boli plusy a mínusy, ako sa dozvedeli o tej olympiáde, ako sa prihlásili, ako sú spokojní so zadaniami. Aby sme aj my vedeli, ako máme postupovať na ďalší rok, čomu sa vyhnúť a čomu nie.

Tam sme prihliadali na to, že či tam budú spomínať len pozitíva alebo aj negatíva, ako je to celé obsahovo napísané a pripravené, formálna stránka, štruktúra.

Aký ste dostali feedback napríklad k tomu, že odkiaľ sa dozvedeli o olympiáde?

Nina: Asi všetci sa to dozvedeli od svojich vyučujúcich.

Teri: Oni sa vlastne s tým ani nemali ako inak stretnúť. My sme poslali pozvánky na oficiálne e-maily škôl. Takže v zásade to mohli vedieť iba od učiteľov alebo učiteliek.

Mne tam napríklad písali, že im to sprostredkoval učiteľ psychológie alebo občianskej náuky.

Nina: Áno, väčšinou spomínali, že vyučujúci náuky o spoločnosti či podobných predmetov. Následne sa žiaci prihlasovali priamo na náš mail, už to neposielali učiteľom.

Teri: Tá reflexia bola pre nás veľmi prínosná. Keď sme sa opýtali na ich názor na organizáciu, tak sa mi páčilo, že dávali kritiku a aj sa poďakovali. Bolo to veľmi fajn, keď sme dostali aj konštruktívnu kritiku, že sa nad tým ďalej môžeme zamyslieť. Hovorila som si, že asi by sme tie zadania mali viac konzultovať s niekým mimo odboru. Nám sú tie veci jasné – ale nemusí to byť jasné každému. Napríklad k tým vinetám sme dostali spätnú väzbu, že tomu niektorí neporozumeli. Niektorí sa dokonca radili so svojimi učiteľmi. Ja som na to reagovala, že nabudúce, nech sa kľudne obrátia na nás. Avšak bola som rada, že sa mali aspoň na koho obrátiť.

Niektorí sa vyjadrili, že to bola krátka doba odovzdania jeden mesiac. To už je ťažké zhodnotiť, či je mesiac na to málo alebo veľa.

Avšak dostali aj priestor sa vyjadriť, čo sa im na metódach páčilo a nepáčilo, v čom je podľa nich antropológia prínosná a na druhú stranu, či tam vidia nejaké nedostatky.

Každopádne by som ešte okomentovala, že všetci žiaci a žiačky boli veľmi šikovní/é a som rada, že sa do všetkých zadaní pustili a snažili sa.

Konzultovali s učiteľmi – zapojili by ste aj tých učiteľov aktívnejšie do tohto procesu?

Nina: Ja si myslím, že nie. Keď si predstavím napríklad triedu gymnázia, tak každá skupina tam má iné záujmy – tento chce študovať biológiu, tento umenie, a v podstate, nie každý sa chce prihlásiť na olympiádu. Úlohou vyučujúcich je to sprostredkovať. Keď si spomeniem na nejakú olympiádu, ktorej som sa v minulosti zúčastnila, tak nám to bolo iba sprostredkované.

Teri: Ono to závisí aj od toho, o akých učiteľov by šlo – či učia sociálne vedy.

Nina: Niektorí písali, že sa to dozvedeli od svojej triednej/triedneho učiteľa. Tá asi nemá nejakú kompetenciu nejako delegovať žiakov/žiačky v tom, že sa na olympiádu musia prihlásiť.

Teri: Ono je to taká otázka, či by to pre tých učiteľov bolo zaťaženie, keby ich chceme nejako aktívne zapojiť.

Čo by ste urobili so zadaniami?

Teri: Myslím, že každé kolo olympiády by malo obsahovať pozorovanie a rozhovor. Samozrejme, je potrebné obmieňať tie témy, no pozorovania a rozhovory sú absolútne kľúčové v rámci sociálnej antropológie. Potom je tu otázka, či zúčastnené alebo voľné pozorovanie – ideálne by bolo koncipovať jednu z úloh na metódy zúčastneného pozorovania. Polo-štruktúrovaný rozhovor by tiež mal ostať trvalou súčasťou zadaní. Ono, my môžeme niektoré časti zadaní čiastočne recyklovať, kľúčové bude zadania vylepšovať a obmieňať témy.

Nina: Určite áno, rozhovor a pozorovanie sú kľúčové. Vinety sa nám osvedčili, tak by som ich tam ponechala, no obmieňala by som situácie a vytvárala iné otázky. Ale keďže táto aktivita účastníkov a účastníčky olympiády najviac bavila, tak by som tam dala znovu.

Teri: Ešte je otázka, či spraviť dlhšiu tú olympiádu, ale to už je aj pre nás náročnejšie z časového hľadiska – aj pre tých žiakov a žiačky. Aj keď bolo veľmi milé, keď mi jeden zo študentov napísal do tej reflexie, že nečakal, že už to končí – že on dúfal, že celý rok bude skúšať nejaké antropologické metódy – a ten je zhodou okolností tiež jeden z výhercov.

Nina: Mne práveže niektoré písali, že si mysleli, že si naštudujú nejakú tému, a že budú písať nejaký sloh alebo test, ale že to bude záležitosť jedného dňa, a nie pol roka.

Teri: Preto asi aj nejakí ľudia vypadli – možno sa im nepáčil ten koncept tejto olympiády, že sa robia zadania v teréne, a že je to taký iný prístup, ako keď sú nejaké olympiády z matematiky alebo fyziky, že človek dostane papier, niečo píše, niečo vypočíta. Každému vyhovuje niečo iné.

Áno, viem si predstaviť aj to, že človek má osloviť cudzích ľudí, môže byť pre niektorých ťažké.

Teri: Obzvlášť som ocenila žiakov a žiačky, ktorí oslovili aj iných, cudzích ľudí. Nielen rodinu a kamarátov. Tie zadania boli potom aj omnoho bohatšie – keď robili rozhovory s niekým cudzím, tam to bolo také širšie tie opisy. Ja tomu však veľmi dobre rozumiem. Keď sme sa učili, ako viesť rozhovory, taktiež som robila niektoré rozhovory s ľuďmi, ktorých poznám – nebola som taká odvážna.

Ale tak myslím, že sme obidve rady, že sa povedomie o sociálnej antropológii rozšírilo medzi tie stredné školy. Niektorí ľudia reflektovali, že keby sa o tom viac učia, bolo by to skvelé. Niektorí mi dokonca povedali, že by mohli byť nejaké prednášky na školách ohľadom antropológie. Ak aj to niektorých nezaujalo, tak dúfam, že to berú pozitívne, že si aspoň vyskúšali niečo nové.

Čo by ste odporučili študentom stredných škôl, ak by chceli študovať antropológiu?

Nina: Ak študenti majú záujem o štúdium sociálnej antropológie, tak by som im odporučila, aby vyšli zo svojej komfortnej zóny, pretože tu človek vychádza zo svojej komfortnej zóny na takmer každej prednáške. Čo sa týka zadaní, alebo obyčajnej diskusie, kedy tiež nie je úplne ľahké sa prihlásiť a povedať svoj názor, pretože sme celý život boli edukovaní v takom smere, že máme skôr počúvať a nie ozývať sa. A tu je to práveže taký opak. Ďalšia vec – žiaden názor nie je “zlý” – v podstate. Aj ten “zlý názor” tu bude vypočutý a bude sa dať o ňom debatovať. Čiže nebáť sa vystúpiť – nikdy sa Vám nič nestane. Vždy sa najviac bojíme toho, čo sa aj tak nestane – ako máme katastrofické scenáre, ktorých sa bojíme, ale šanca, že sa udejú, je 0,1%.

Teri: Podľa mňa je všeobecne problém v tom, že nie je povedomie o sociálnej antropológii, tak niekedy študenti a študentky ani nevedia, že je takáto možnosť štúdia. A tým, že to nepoznajú, tak ani nevedia, ako by sa potom dalo s týmto odborom uplatniť. Avšak samozrejme odporúčam prísť na DOD, ktoré je určite vhodné miesto na získanie čo najviac informácií.

Za mňa môžem povedať, že mne to štúdium dalo naozaj veľa. Asi nebudem pokračovať v akademickej antropológii, ale minimálne tie skúsenosti, ktoré som tu nabrala sú veľmi dobrý základ ďalej do profesnej dráhy.

Nina: Ja by som povedala, že antropológia vie dať človeku veľa nielen v rámci profesionálnej dráhy, ale i osobnej. Mne napríklad antropológia zmenila taký môj svetonázor – alebo skôr rozšírila. Nebola som až tak oboznámená o takých sociálno-politických témach, ale tým, že sa to tu rozoberá na takom inom leveli a nielen z kníh, tak sú tu často rozoberané súčasné témy, ktoré vedia dať človeku iný a lepší obzor. Zmeniť také tie zakorenené názory a postoje, s ktorými sme vyrastali. Aj o tom je antropológia.

Teri: Nazerá sa na veci komplexne a kriticky – nepozeráme sa na veci jednostranne, z jedného uhlu, ale naozaj sa snažíme pochopiť daný problém – to je ten holistický prístup.

Nina: Pre mňa je antropológia taký safe place.

Ďakujem za skvelý rozhovor 😊

Na záver by sme sa chceli poďakovať nielen zúčastneným, ale rovnako i ľuďom, ktorí nám počas olympiády pomáhali, ako napríklad Kataríne Böhmovej, Anete Šperkovej a študentom/študentkám, ktorí v rámci olympiády absolvovali i odbornú prax. Bez ich pomoci by sme to nezvládli. Ďakujeme!

Tento rozhovor s Teri a Ninou viedla Daša Bombjaková.

Ďalšie kolo antropologickej olympiády sa uskutoční na jeseň 2023.

V prípade, ak máte záujem dozvedieť sa viac o štúdiu sociálnej antropológie, SASA poskytuje individuálne poradenstvo, ako aj možnosť besedy na stredných školách.